My little stories

Christmas Fairy

10. january 2014 at 16:27 | Luccc
Konečne som sa rozhodla s vami podeliť o vianočný príbeh, čo som písala do súťaže na blogu http://onedirection-ff.blog.cz pod pseudonymom. Skončila som na krásnom šiestom mieste, čomu ešte stále neverím. So... enjoy ;)

***
Chlapec sa strhol zo sna s neprekonateľným pocitom, že ho niekto sleduje. Viete, poznáte to. Zrazu sa zobudíte a myslíte si, že sa na vás niekto pozerá, no nik tam nie je. Izba je prázdna a vy môžete zase pokojne upadnúť do ríše snov.
Keď však chlapec - mladý muž - rozlepil oči a následne ich prižmúril, nech si jeho oči zvyknú na tmu, zbadal jasnú ženskú siluetu na konci jeho postele.
Vyľakane sa odtiahol, načo sa ozval slabý chichot. Niall sa hneď natiahol a stlačil vypínač na nočnej lampe, ktorá stála na nočnom stolíku hneď vedľa jeho postele. Keď si jeho oči navykli na ostré svetlo, konečne ju uvidel.
Mladá žena odetá v krátkych červených šatách s bohatou sukňou, pod prsiami previazanými bielou stuhou. Na nohách natiahnuté červeno-zelené pásikavé nadkolienky a jednoduché čierne sandále. Pri pohľade na jej tvár sa mu takmer zatočila hlava - veľké modré oči, drobný noštek a plné pery. Tvár orámovaná blond lokňami, dopadajúcimi na jej odhalené plecia.
Vskutku vyzerala ako víla.
"Kto si... ako si sa sem dostala?!" Znovu začul ten smiech podobný cingotu tisícok zvončekov.
"To je zložité. Ale musím povedať, že ťa naozaj rada zase vidím," povedalo záhadné dievča.
"Zase? Kto si?" chlapec zopakoval otázku.
"Fairy, predsa. Nerob sa, že si nespomínaš. Síce si bol krpec, ale na mňa sa nedá zabudnúť. Vyrástol si, ako vidím. Už si mladý muž, ale obliečky máš stále tie isté!" Niallove líca sa zafarbili doružova pri spomenutí jeho obliečok a červenými autíčkami.
"Mám ich rád! A naozaj neviem, kto si." Pritiahol si paplón pod bradu.
"Fairy, Fay. Bola som tu naposledy, keď si mal šesť rokov. Ako si len mohol zabudnúť?" V jej hlase bolo počuť čisté sklamanie a smútok.
"Fay? TÁ Fay? Vianočná víla? Veď si len môj sen z detstva! A stále vyzeráš rovnako," poznamenal. Fay sa postavila a s neuveriteľnou ľahkosťou sa zatočila na mieste.
"Myslíš? To je čaro vianočných víl. Nestarneme. Okrem iného. Ale vieš čo mám najradšej? Toto." S úsmevom kývla rukou. Z končekov jej prstov ako keby vytrysklo pár iskričiek - nie iskričiek, snehových vločiek!
"Ako... ako si to urobila?" "Jednoducho. Je to ľahké. Len musíš kývnuť rukou a to samo. Ale občas sa všeličo pokazí, vieš? Minule som napríklad vyčarovala rozpustené vločky - vodu, chápeš? To bola pohroma. Pekne som sa strápnila. Bolo to-"
"Si neskutočne ukecaná, vieš o tom?"
"Samozrejme, všetky víly sú ukecané. Mal by si niekedy počuť letné víly! Hrôza! Ani sa k slovu nedostaneš, ako rýchlo rozprávajú..."
"Áno, áno, presne o tomto hovorím. Nepustíš ma k slovu, čo? Prečo tu vlastne si?" Niall si so smiechom prehrabol vlasy a Fay si k nemu prisadla na posteľ.
"Ak si teda spomínaš... Bola som tu pred pár rokmi. Mal si šesť a bál si sa, že ti Ježiško neprinesie žiadny darček, lebo si neposlúchal. Tak som ťa prišla utešiť. To robím, utešujem deti pred Vianocami. V tú noc sme sa celú prerozprávali. Visel si na každom mojom slove, keď som ti rozprávala príbehy. Smial si sa, keď som ti povedala, že Ježiško nie je skutočný, že sme len my, víly. A bol si smutný, keď som ti povedala, že musím odísť," povedala Fay tichým hlasom s úsmevom na perách.
"Spomínam si. Len som to bral ako sen. Takže si naozaj tu? Prečo?"
"To by si mi mal povedať ty, nemyslíš?" Položila svoju ruku na tú jeho a povzbudzujúco mu ju stisla.
"Vieš... no... Zajtra sú Vianoce a bojím sa, že som sa príliš zmenil na to, aký som bol predtým. Greg už s nami nebude a budem len s rodičmi. Čo ak... čo ak sa im nepáči, aký som teraz?" Pozrel na vílu s očami plnými strachu.
"Cnie sa mi. Chýba mi ten malý Nialler, u ktorého som bola už tak dávno. Bol dieťa, hravé. Ty to už nie si, máš pravdu. Už je z teba muž, no nemusíš sa báť, že by sa niečo zmenilo. Tvoja rodina ťa miluje takého, aký si. A ja tiež. Zmenil si sa, no len k lepšiemu. A ako vidím aj tvoje vlasy sa zmenili," zasmiala sa a prehrabla mu krátke vlasy prefarbené na blond.
"Nemusíš sa báť, si úžasný. Ale myslím, že je už čas, aby som išla."
"U-už? Veď si tu bola len krátko. Zostaň ešte..."
"So mnou plynie čas inak, Niall. Je čas ísť znovu spať. Poď, uložím ťa tak, ako pred pár rokmi," povedala. Počkala, kým sa Niall uloží a znovu prikryje.
Zhasla lampu a ponorila izbu do tmy. Chytila jeho hlavu so dlaní a jemne ho pobozkala na čelo.
"Zbohom, Niall." Niallov hneď začali oťažievať viečka. Po pár sekundách sa znova ocitol v ríši snov.
*** Zobudil sa ráno, keď mu lúče svetla prenikajúce cez okno do izby svietili priamo do tváre. Zmätene sa poobzeral okolo seba, keď si náhle spomenul na jeho nočnú návštevu.
Nezostali po nej žiadne stopy, žiadne známky, že tam kedy bola. Okrem jednej.
Na jeho nočnom stolíku bola kôpka jemného čerstvého snehu.

Tu... (Chvíľka nostalgie)

18. december 2013 at 20:13
Každý nejako začínal, že? Ja som svoju prvú FF uverejnila pred vyše rokom. Hrozne to letí. Je to moja prvá poriadna poviedka a na podnet Hádes som sa rozhodla ju zverejniť, nech si zaspomínam a nech sa pobavím. Vy so mnou, samozrejme.
Presne si pamätám, ako som ju písala. A keď sa zverejnila na OD-ff, stále som kontrolovala, koľko má hodnotení (uh, to robím stále).
Ale nebudem sa tu rozjímať, tu to je :P




Sedím a pozerám dole. Ako je to vysoko? Na tomto mieste som prežila najlepšie zážitky môjho života. Prežijem tu aj ten "najhorší"?
Jedine tu som sa cítila sama sebou.
Presne tu, na tomto mieste som viedla s Rosemary tie najvernejšie rozhovory.
Bola jediná, koho som sem kedy zobrala.
Presne tu sme sa smiali, tu sme plakali.
Tu mi povedala o tom, že má leukémiu. Práve teraz je v nemocnici a bojuje o svoj život. Nie som s ňou, lebo sa bojím, že by som to nezvládla.
Presne tu som ho videla prvý krát. Doteraz neviem, ako sa dostal na toto miesto, ale asi kedysi blúdil rovnako ako ja.
Presne tu ma prvý krát pobozkal.
Presne sem chodím, keď rozmýšľam o živote.
Všetci mi hovoria, že som na nič. A možno aj som.
Veď komu by sa páčilo červenovlasé dievča, ktoré je na dne, na nič nemá talent a každému je príťažou?
Povedal, že jemu sa páčim. Prečo to povedal? Zo súcitu?
Hneď po tom som zažila najkrajších pár dní svojho života.
Bol tu so mnou, milovala som ho.
Stále ho milujem, ale on mňa nie.
Prečo by sa potom ťahal s kadekým a zabudol na mňa?
Preto tu som. Lebo už nemám nikoho. Veľa z vás si povie, tí čo práve teraz toto čítate, že Rose ma potrebuje. Ja viem, ale nedokážem to.
Som nepotrebná.
Toľko krát mi povedal "milujem ťa". Načo sú ale tieto slová? Na vyjadrenie lásky? Asi nie, keď ich každý vypúšťa z úst ten tak.
Verila som mu. A toľko ma sklamal.
Všetci, ktorým sa do rúk dostane tento list, čo ma mali aspoň trochu radi, nesmúťte. Prosím.
Jednoducho už nič nemám.

Vaša Audrey...

Zabalila som list a pevne ho chytila do ruky. Nesmiem dovoliť, aby uletel. Kde to vlastne som? V lese. Je tu krásne, je jeseň, všetko je sfarbené do oranžova. Vstala som a podišla k okraju. Spod nôh sa mi skotúľalo dolu zopár kamienkov, a podali dolu... dolu do obrovskej pukliny v zemi, na tomto krásnom mieste. O tejto pukline sa vedelo, ale nikto sem nechodil. Nikoho to neočarilo tak, ako mňa. Pootočím sa a kameň položím na obrovský kameň, na ktorom som vždy sedávala. Vložila som ho do pukliny k skale, tak aby si ho niekto všimol, ale aby neuletel. Znovu som sa pozrela rovno dolu. Do tej temnoty. Čaká taká temnota aj mňa alebo bude aj niečo potom?
Zrazu som za sebou počula šuchot lístia a tichý smiech. Rýchlo som sa zvrtla.
"Vedel som, že tu budeš. Keď mi tvoja mama povedala, že nie si doma, vedel som to."
"Zbohom Zayn... " Urobila som krok vzad.
"Nie, čo to robíš!" Natiahol sa po mojej ruke, ale nezachytil ma.
Nepočula som už nič, len vzduch svištiaci okolo mňa. A posledné čo som videla? Hore v diaľke zdeseného Zayna.

You are not alone (Nepíšte, keď máte depku)

13. december 2013 at 19:05
Nedokážem to. Stojím, no kolená sa mi podlamujú. Kráčam a padám k zemi. V tejto neúprosnej pustatine, akou je táto púšť nemám šancu. Plazím sa, nemám silu vstať. Moje ústa prahnú po vode, aspoň po pár kvapkách. Bola som bez nej príliš dlho. Mám pocit, že badám krásnu oázu, no je to len fatamorgána či halucinácia a ja nemám síl ísť ďalej. Ležím a nechávam neúprosné slnko, nech ma oslepuje. Moja pokožka horí a som v jednom ohni. Som tu už príliš dlho na to, aby som bojovala. Tak som skončila tu. Sama medzi zrnkami piesku, ktoré vytvárajú nekonečné duny a pre mňa nekonečnú pascu. Nie je tu nikto, kto by vedel, čo sa so mnou stalo. Nikto, kto by vedel, ako zomriem. Môžem len dúfať, že to niekedy zistia. Som unavená a nevládzem už ani premýšľať. Slnko zo mňa vysáva zvyšky energie. Zatváram oči a nemám silu ich znova otvoriť. Čakám, kedy konečne príde môj koniec. Naposledy sa mi podarí ich otvoriť, len nech sa pozriem, kde zomriem. No namiesto pustatiny vidím osobu - muža. Muža s krásnymi krídlami zdobiacimi jeho chrbát a anjelskou tvárou. Jeho ostré črty sú zjemnené hebkými vlasmi, ktoré mu splývajú na plecia. Myslím, že je to len ďalšia halucinácia. Zavriem oči a čakám na svoj koniec, keď cítim na čele jemný dotyk pier.
"Neboj sa, už som tu s tebou. Poď, oslobodím ťa." Berie ma na ruky a ja pomaly zaspávam.

#Nepíšte, keď máte depku.

Krv

17. november 2013 at 14:59 | Luccc
Krv. Všade. Na drevenej dlážke, na stenách. Len drobné kvapôčky, no čím bližšie sa človek pozrel k posteli , tým jej bolo viac. Sýtočervená krv sa pomaly vpíjala do obliečok a kontrastovala s ich pôvodne bielou farbou. Vytváralo to krásny obraz, aspoň pre muža, ktorý stál obďaleč a na celú scénu sa pozeral s fascináciou v očiach.
Z prstov mu kvapkala tá rubínová tekutina, ktorej sa nevedel nabažiť. Krv z tela mladej dievčiny, ktorá ležala nahá na posteli bez jediného pohnutia. Mala otvorené oči, no teraz už boli bez života. Krásne čierne vlasy rozhodené okolo hlavy. Človek by povedal, že bola anjelsky krásna. Ale všetko krásne môže byť nebezpečné, pravda? Bola mladá - ešte mala len 17 rokov, no vyzerala ako niekto, kto sa už naplno zahrával s mužskými srdcami.
Možno to ho donútilo konať, nikto nevie. Hovorí sa, že ju nikdy pred tým nevidel. Že si svoje obete vyberal náhodne, že bol chorý. Že to bol len čistý omyl, že sa jeho obeťou stala práve ona.
Ako keby obaja našli svoj osud - ona zaplatila za všetky svoje hriechy a jemu sa zase nachvíľku naplnila túžba to zabíjaní. No nič nezostane bez potrestania, správne?
Hneď, ako si dostatočne vynadíval na svoje umelecké dielo, začal konať. Podišiel k posteli a opatrne si sadol na jej okraj. Jemne jej odhrnul zatúlaný pramienok vlasov z tváre a pohladkal ju po líci. V tom jedinom pohybe a v jeho pohľade bolo toľko lásky, ako ešte nikdy. K žiadnej z jeho obetí sa ešte nikdy takto nesprával. Všetky miloval, no pri tejto sa cítil úplne ináč. Niečo ho k nej tiahlo. Neopísateľná túžba, ktorá ho doviedla k tomu, čo urobil.
Pozrel sa na písmená, ktorá pred tým vyrezal do jemnej kože čiernovlásky.
Bolo to jeho meno, ktoré značilo, že teraz patrila už len jemu a nikomu inému. Rovnako ako sa teraz on celý odovzdal jej. Jeho myšlienky patrili len jej, jeho telo reagovalo len na ňu.
Jej ruky boli tiež od krvi, pravdepodobne od toho, ako sa márne snažila zastaviť krvácanie. Preplietol ich prsty a jej dlaň si priložil na líce. Privrel oči a vychutnával si jej studený dotyk. Na líci mu zostala krvavá škvrna.
Zložil sa na posteľ hneď vedľa nej a jej bezvládne telo si privinul k sebe.
Už nikdy ju nepustil. Ani keď ho chytili, po zvyšok jeho života, či život po živote. Navždy bol myšlienkami pri nej, držal ju. Už navždy.

Pozn: Poviedka písaná pri trochu psycho nálade :D Budem vďačná za každé hodnotenie, komentár, akúkoľvek kritiku ;)

Sviečka, hodiny a vietor

13. november 2013 at 20:12


Plameň dohárajúcej sviečky veselo tancoval a vytváral desivý tieň na holej stene skromne vybavenej izby. Tesne pri roztápajúcej sa sviečke sedel mladý muž, ktorý sa netrpezlivo skláňal nad hŕbou papierov a rýchlo brkom dopisoval posledné slová, ktoré sa mu samé od seba vynárali v mysli. Zostávalo mu už len pár riadkov, pár pomyselných slov, ktoré bolo treba zachytiť na papier aby naveky nezmizli, no on sa ponáhľal ako o život.
Jemné hnedé vlasy mu v prameňoch padali do tváre a on sa ani neobťažoval ich odsunúť. Jeho oči vo svetle sviečky iskrili, odtiene modrej sa prelínali, bili sa medzi sebou, ktorý zvíťazí. Boli ako rozbúrené more počas búrky, keď sa vlny snažia získať prevahu jedna nad druhou. Jeho niekoľkodňové strnisko značilo, že už dlhšie nemal čas sa postarať sa o svoj zovňajšok. Bol prekvapivo mladý, takmer ešte chlapec, ktorý sa len nedávno stal mužom. Bol úplne zahĺbený do jeho činnosti, keď sa zrazu rozletel oblok a dnu sa vohnal studený vzduch. Nikdy nebolo nad pravé londýnske počasie. Síce nepršalo, no silný vietor pomaly dovieval ťažké búrkové mraky. Ten istý vietor teraz zapríčinil, že papiere sa rozviali po izbičke a svieca takmer zhasla. Muž vyskočil, pevne zavrel okno a ponáhľal sa k sviečke. Nevedel čo urobiť, aby nezhasla, vietor ju takmer udusil. Svetla ubudlo, plamienok bol maličký. Postupne sa však opäť rozhorel a mladík si vydýchol. Potreboval svetlo, ešte aspoň chvíľku. Pozbieral všetky papiere a znovu ich usporiadal tak, ako patrili. Ponáhľal sa, prácu musel mať hotovú, dokým odbije dvanásta hodina a čas rýchlo plynul. Znovu zasadol za stôl a pustil sa do písania. Brko škriabalo po papieri a zanechávalo za sebou atramentovú stopu. Chlapec zastal, zahryzol si do spodnej pery - premýšľal. Hneď ako sa mu vybavili ďalšie slová, zapísal ich. Už mu zostal len kúsok, malinký kúsoček a jeho dielo bude konečne hotové. Posledné veta... Posledné slovo... Posledné písmeno... Bodka. Vtom odbilo dvanásť a svieca zhasla.


- Malý výplod fantázie, keď človek len tak začne rozmýšľať. Nehľadajte v tom žiadny hlbší zmysel, avšak ak ho nájdete, choďte k doktorovi.

Kto pri hroboch neplače

5. november 2013 at 21:27 | Luccc

 
 

Advertisement