Moje posraté pocity

Krása starých kníh

31. january 2014 at 22:50 | Luccc
Poznáte ten pocit, keď čítate knihu, ktorá bola napísaná pred niekoľko desiatkami rokov? Jednoducho čítate... čítate tie krásne slová na papieri a zrazu sa vám pred očami objaví obraz človeka, skloneného nad kopou papierov s brkom v ruke, ako ich presne tak, ako ich vy čítate on píše atramentom. Rukopis. Originál. Jeden a jedinečný výtvor pána slov. Tvorí, vymýšľa, píše. Priamo v tom istom momente, ako to vy čítate. Slová k nemu prichádzajú a on ich chce hneď zvečniť. Ten moment je taký jedinečný a čarovný. Niečo máte s autorom, ktorý je dávno po smrti spoločné. Slová. Je mŕtvy, no vďaka jeho slovám bude žiť večne.

Kur*a!

23. december 2013 at 15:23
Viete, aký je to úžasný pocit? Viete? Dúfam, že nie. Dúfam, že som jediná, ktorá ho pozná. Naozaj. Ten pocit, keď vás sklame niekto, v koho naozaj veríte, kto má byť vaším vzorom nadosmrti a má byť ten, kto vám vždy pomôže. Rodič.
Bože, ani neviem, prečo toto všetko píšem. Ale som tak neskutočne vytočená, že si nemôžem pomôcť. Som v koncoch. Chce sa mi len plakať a plakať.
Včera večer išiel tato ku kamarátovi. Ževraj na pár minút. Išla som spať asi okolo pol dvanástej. Zobudila som sa okolo pol jednej. Dôvod? Tato prišiel domov. S hlukom. A ďalšími štyrmi ľuďmi. Išli dole do pivnice, kde máme zriadený "príjemné" miestečko. Vínna pivnica, posedenie, bar. Zapol hudbu. Naplno. To ma vlastne zobudilo. Vstala som, vyšla som z izby a zistila som, že sestra a mama sú hore z toho istého dôvodu. Zobudilo ich to. Chceli sme mu urobiť napriek, nech sa kurva uvedomí. Iným diaľkovým sme mu vypli zvuk. Znovu ho zapol. Vymazali sme mu playlist. Urobil si nový. Neustále zvyšoval hlasitosť. Počuli sme ho až na prvé poschodie, ako sa so svojimi kamarátmi smeje. Bolo mi z toho zle. Nakoniec si mama povedala, že keď sa chlapec chce hrať, budeme sa hrať. Pustila mu tam Mozarta. Smiali sme sa. Všetky tri. Teraz bol on ten, ktorý stišoval a my sme dávali hlasnejšie. Po chvíli ho to ale prestalo baviť a sám to vypol. Namiesto toho ale išli k bazénu. Všetci piati tam skočili naraz. Bolo to dobre počuť. Len tak mimochodom, všetci tam mali nad 45. Otec si pokazil iPhone, ktorý mal vo vrecku a Rolexky na ruke.
Ostatní neviem.
Nezaujíma ma to.
Mamina mu písala SMS, že toto už kurva prehnal.
Všetci boli mokrí, no rozhodli sa, že sa znovu pôjdu prejsť do pivnice. Mysleli sme, že bude kľud, tak sme si išli ľahnúť. Mamina si preniesla periny ku mne, že nebude v jednej posteli s ožranom.
Zaspávali sme, keď sa znovu pustila hudba.
To ma naozaj vytočilo. Mamina sa zobrala a v nočnej košeli išla do pivnice a nakričala na nich.
Vrátila sa s plačom. Zamkla dvere do pivnice a do bazéna, že má mokrý ísť iným východom a obchádzať celý dom, ak chce uteráky. Neprišiel.
Čakala som, čo sa stane potom. Povedala som si, že ak ešte niečo urobia, pôjdem tam. Že mi je jedno, či ma budú tí opilci považovať za nevychované decko, piču. Že tam jednoducho pôjdem.
Mamina plakala celú noc vedľa mňa, nemohla som zaspať. Okolo tretej mi zvonil mobil, ktorý zdvihla mamina. Ocko volal, že mu má prísť odomknúť dom. Že niekde stratil kľúče.
Keď mu išla otvoriť, cez trojo zatvorených dverí som počula, ako ON nakričal na maminu, že čo si to dovoľuje.
Niekto niekomu dal facku. Neviem, kto komu. Nechcem to vedieť.
Potom mamina prišla späť, ešte viac uplakaná. V noci nič nenaspala. Ja som spala 2 hodiny.
Ráno keď sa tato zobudil s poriadnou opicou, na nič si nespomína. Nevie, čo sa stalo. Ako sa dostal domov, kto tu bol, čo robil. Nič nevie.
Nevie, prečo mal na sebe ráno mokré oblečenie (jeden z tých úžasných ľudí je už v nemocnici so zápalom pľúc), nevie, ako sa dostal do postele. Nevie, prečo jeho žena s dcérami boli celú noc hore a kvôli nemu plakali. Nevie to. Nevie nič.
Ale najviac ma mrzí, že aj tak sa neospravedlnil. Jediné čo ráno skonštatoval bolo, že prečo je kurva otvorený najdrahší koňak za 5 000 €, ktorý doma máme. To je všetko. Žiadne pridrbané ospravedlnenie. Nič.
Ale prečo sa to stalo deň pred Vianocami? Keby sa to stalo inokedy, znášala by som to lepšie. Ale... ako sa mu mám zajtra pozrieť do očí a úprimne mu povedať, ako veľmi ho mám rada a podať mu do ruky darček, na ktorom som sa narobila ako úplná piča? Lebo ja to nedokážem.

*Zúfalá*

15. december 2013 at 13:07
Prečo je moja myseľ tak obmedzovaná? V poslednej dobe je môj skutočný život uzavretý medzi štyrmi stenami mojej izby alebo keď som s kamarátkami. To je iná téma, ale pointa je - celý môj život sa momentálne točí okolo kníh, filmov, seríálov a fictional characters.
Príbehy som začala písať ako FF na 1D ale už ich mám vážne plné zuby a táto téma ma dosť obmedzuje. Ale teraz mám tak či tak problém. Nech chcem napísať čokoľvek, hlavná postava je aj tak buď z nejakej knihy alebo jednoducho celebrita. Nedokážem sa odpútať od FF a aj keď sa to nezdá, každá jedna postava o ktorej píšem, má základ zo skutočnej alebo fiktívnej osoby. Nikdy nie niekto, koho by som si úple vymyslela a som z toho už úplne zúfalá.
Neviem, o čom písať. Nedokážem sa od toho odpútať.
Nemám inú inšpiráciu.
Nefunguje mi mozog.

weheartit.com

Orion :3

13. december 2013 at 20:52

Ako môže niekto žiť bez hudby? :3

Dying

22. november 2013 at 20:35 | Luccc

And the winner is... not me!

18. november 2013 at 20:22 | Luccc


Best day ever? No, to asi nie. Ale aspoň najlepší za posledných pár mesiacov. No, to tiež asi nie.
Jednoducho super deň.
Prečo?
No, minulý rok sme s kamarátkou boli ako ôsmačky závislé na deviatakoch... A keď hovorím závislé, myslím závislé. Vedeli sme rozvrhy, záujmy, program,...
Proste tak. Mali triedu presne oproti nám a cez prestávky sme na nich jednoducho neustále striehli, čo vám poviem.
Avšak odišli na gymple a my sme zase zostali forever alone, opustené, so zlomenými srdcami...
Nah, kidding. Či?

Takže - sú dvaja hlavní aktéri (a ten tretí) - jedného z nich (blond, ofinka, vysoký, takže tak, má ho kamoška -_- ) sme stretli v lete na ihrisku (to hovorí samé za seba) a na druhého sme nenarazili celé leto, žiadne správy nič (mooooc veľké kučeravé háro, but he is mine).
Lenže, dnes nám na školu prišla nečakaná návšteva - bývalí deviataci!
Jup, to bol proste fangirling.
Mali ste vidieť môj výraz. Ako seriózne, to bolo adfghjkl.
Prišiel ten, ktorého som nevidela dobrých pár mesiacov a navyše som sa vďaka nemu uliala z informatiky, jednoducho krása.
Takže mi to krásne zlepšilo deň :3
Aj keď neviem prečo, keď ma zase odignoroval, že... Raz by som odcenila, keby mi povedal aspoň slovko.

Rande? Nope

11. november 2013 at 22:21

Mám pocit, že dnešná mládež je o dosť popredu vo všetkom. Ja osobne žijem v normálnej rodine, chodím do normálnej školy (aj keď nenormálnej triedy, viď 1. príspevok), kamaráty mám a som bez priateľa. Mám 14 a v terajšej dobe sa mi všetci čudujú, ako je to možné. Ja nad tým krútim hlavou - no a čo? Je vari moja povinnosť mať v 14 priateľa? S nikým som nechodila, nechodím a v blízkej budúcnosti neplánujem, rovnako ako moje kamarátky. Nehovorím, že by som nechcela. Nehovorím, že nie je osoba, o ktorú by som mala záujem, no keď si len predstavím, že by som s ním mala niekam ísť, nebodaj bozkávať sa - pohroma. Ale keď si zoberiem ľudí, čo poznám - poznám dievča, ktoré má 14 a chodí s chalanom už dlho, všetci o tom vedia. Poznám 12 ročnú, čo randí, oblieka sa ako šľapka a nikto jej na to nič nepovie, no ja som hneď tá zaostalá. Je to naozaj tak? Je to so mnou až také hrozné?
Jedno dievča, ktoré poznám a má o pol roka viac ako ja sa plánuje s jej idolom vyspať - no aj tak sa bozkáva s kadekým. Tým na ňu nechcem povedať nič zlé, božechráň. Ale... čo sa to do kelu deje?
Za chvíľku uvidím desať ročné decká, ako si strkajú jazyky do krku a všetci to budú považovať za normálne.
A teraz nastáva čas opýtať sa - som ja naozaj tak pozadu, alebo sa mládež tak ponáhľa, že jej nestačím stíhať?
 
 

Advertisement