Eyes without a face

Eyes without a face - 6. DIEL

14. december 2013 at 16:50

River prudko zdvihla hlavu a prekvapilo ju, koho zbadala medzi dvermi. Ani v tých najpodivnejších snoch by ju nenapadlo, že uvidí Louisa. Ten sa na ňu tiež vyjavene pozeraj - ani on ju tu nečakal. Zavládlo trápne ticho, keď na seba bez slova hľadeli, no Louis sa konečne pohol a zavrel dvere, cez ktoré do chatky prúdil chladný vzduch. Vošiel dnu a vykoľajene zastal. Nevedel, čo má urobiť.
Bol v rozpakoch, zmätený, rovnako ako River.
Pohľad na zmorenú River ho však tak odzbrojil, že ho ani nenapadlo jej niečo vyčítať. Ona sa však stále bála. Bála sa toho, čo bude nasledovať. Bála sa, že na ňu Louis začne kričať, že sa znovu stane tým, kým bol.
Stala som sa svedkom toho, ako ľahko dokáže láska človeka zmeniť. Pri Louisovi som musela stráviť viac času ak opri ostatných. Bol tvrdý, mal silnú myseľ. Keďže som mala za všetky tie stáročia veľkú moc a čas pre mňa nehral rolu, pohrala som sa s ním.
Mohla som mu zmeniť nálady, pocity, no takto niekoho ovplyvňovať môže byť naozaj nebezpečné. Ľudia sú krehkí a často sa môžu zblázniť.
"Čo tu robíš?" hlas RIver bol tichý a roztrasený.
"To isté by som sa mohol opýtať aj ja teba," povedal úsečnejšie, ako chcel. Prehrabol si vlasy - presne tak, ako to River vždy zbožňovala. "Myslel som, že si s Piper."
"Bola som. Odišla," povedala krátko.
"Bola tu?" River odpovedala len krátkym kývnutím hlavy a odvrátením pohľadu. "Prečo? A prečo odišla?"
"Poz-pozvala som ju. Chcela som byť niekde, kde sa cítim dobre. Pomohlo mi to."
"Pri čom?"
"Aby som jej o nás povedala." River sa snažila hovoriť úplne bez emócií. Bolo to tak pre nich oboch lepšie.
"A... povedala si?"
"Vyriešil si to skôr, ako som stihla čo i len začať." Pousmiala sa a pritiahla si deku bližšie k telu.
"Nechcem byť zlý, ale ani nevieš, ako ma to potešilo." River sa na Louisa konečne pozrela. Až teraz si všimla, že je do nitky premočený. Z vlasov mu kvapkala voda a triasol sa.
"Louis, preboha, ty si sem išiel v tomto daždi? Zbláznil si sa?" vyskočila z postele a už bola pri ňom.
"Musíš si to vyzliecť, prechladneš!" Schytila zips na bunde a už ho vyzliekala. S jej pomocou sa Louis vyzliekol a zostal len v tričku a boxerkách.
"Si celý studený, poď." Chytila ho za ruku a viedla k posteli. Obaja si ľahli a zakryli sa množstvom diek.

Eyes without a face - 5. DIEL

7. december 2013 at 14:38

Louis si zložil hlavu do dlaní a zhlboka dýchal. Snažil sa upokojiť, zvládnuť svoj hnev, no pre tentokrát bol príliš veľký. Mal chuť vziať do ruky a rozbiť prvú vec, na ktorú narazí. Chcel jednoducho ísť von a zbiť prvého cudzieho chlapa, ktorého uvidí.
Pred pár mesiacmi by mu nerobilo problém, no teraz sa snažil krotiť. Kvôli River, kvôli sebe. Občas mu to chýbalo, len tak ísť občas do baru, žena na jednu noc, no teraz si to nemohol dovoliť.
Vedel, že potom by sa s ním už River nezahadzovala. Zmenil sa, no jeho stará povaha ešte stále občas vystrkovala rožky.
Často je ťažké zmeniť niekoho, zmeniť jeho podstatu, no robila som, čo som mohla. Louis je jeden z tých ľudí, ktorí majú takpovediac hrošiu kožu. Bol mladý, no za tých pár rokov čo je na tomto svete si toho zažil dosť.
Vstal z postele a pozrel sa na DVD, ktoré mal pripravené pri televízií. S River neboli často, tak s ňou chcel stráviť pekný večer. Samozrejme, že si mohol myslieť, že bude s ňou. Vždy bola s ňou. Louis sa to snažil rešpektovať, no už sa to nedalo zvládať. Bolo to pre neho jeden veľký nezmysel. River ho stále presviedčala, že to s Piper čoskoro skončí, no ťahalo sa to už príliš dlho. Snažil sa pochopiť, ako to môže River zvládať, prečo sa s Piper konečne nerozíde a prečo nebudú všetci traja slobodní.
Pri pohľade z okna zistil, že ešte stále prší. Nenávidel také deprimujúce počasie. Pomyslel si, aké je to nezmyselné, že všetci knižní hrdinovia zbožňujú dážď, pozerať na kvapky vody. Jednoducho je to hlúposť, na daždi nie je nič krásne. Dážď je jednoducho len niečo, vďaka čomu sa všetci cítia úplne nanič.
Znechutene sa odvrátil a snažil sa nemyslieť na to. Chcel celé to divadlo skončiť hneď teraz a napadlo ho len jedno miesto, kde by mohol premýšľať.
Otvoril dvere, ktoré za sebou zatreskol a zbehol po schodoch. Schytil kľúče, z vešiaku si zobral bundu, ktorú si obliekol a cez hlavu si prehodil kapucňu. Vyšiel do búrky, rýchlo za sebou zamkol a vykročil. Počítal, že ak trochu zrýchli, príde tam tak za 15 minút.
Celé ulice boli vyľudnené, ale predsa len, kto by sa len tak prechádzal vonku, keď takto leje? Stretol len jedno jediné dievča, ktoré bolo do nitky premoknuté, ale keďže malo sklonenú hlavu, nespoznal ju. Našťastie.
Kým prišiel k chatke, bol celý mokrý a od blata, no tešil sa na to, ako si dnu sadne na gauč a poriadne sa prikryje dekami.
Vôbec však nečakal, že zámok na dverách bude odomknutý a dnu nájde jeho priateľku.

Eyes without a face - 4. DIEL

3. december 2013 at 14:00

Piper okamžite ovalil studený vietor a do tváre jej začal šľahať prudký dážď. Rukou si zakryla oči a rozbehla sa. Poriadne nevidela, kam ide, no i tak sa ponáhľala ako o život. Možno práve o to išlo - jej život bol práve zničený. Nebolo to však ako v každom romantickom filme - zlomené srdce, dážď, hlavný hrdina sa zosunie do blata pod strom, zmoknutý ako myš a počká, kým za ním nepríde jeho láska ospravedlniť sa.
Piper vedela, že by nikto neprišiel a mala pravdu. Preto len bežala, snažila sa uniknúť dotieravým kvapkám, no tie sa odbiť nedali. Jediné miesto široko ďaleko, kde by sa dalo skryť, bola malá chatka, od ktorej práve utekala a snažila sa utiecť kilometre od nej.
Topánky mala už celé od blata, ktoré jej fŕkalo aj na spodný okraj jej nohavíc, no ani si to nevšimla. Na kraj mesta príde najskôr tak za desať minút behom, čo je tak či tak dlhá doba na prechladnutie. Spomalila a zaklonila hlavu. Ako keby dažďové kvapky, slzy anjelov, mohli zmyť tie jej vlastné spolu so všetkým žiaľom.
No každý človek sa musí vysporiadať so svojimi pocitmi sám. V tomto už nepomôžem. Som tu len na to, aby som človeku ukázala správnu cestu k naplneniu jeho osudu, nie na to, aby som ho dokázala upokojiť po tom, čo sa stane. Často je to veľmi ťažké. Mnoho sĺz, kriku, nariekania. No nakoniec každý nájde svoj pokoj.
Piper sa znovu dala do chôdze a snažila sa ujasniť si, čo sa stalo. Jej dlhoročná priateľka, človek, ktorého nadovšetko milovala ju podvádzal s chlapcom. Ako... ako sa to vôbec mohlo stať? Piper si vždy myslela, rovnako ako River, že v tom majú obe jasno. Sú iné ako ostatní, no preto sú pre seba stvorené. Omyl.
Chcela sa vrátiť späť, späť k River, ktorá by jej povedala, že nič z toho, čo sa stalo, nebola pravda. Že to bol len hlúpy žart. No jej druhá, rozumnejšia časť vedela, že presne to, čo si pamätá, sa aj stalo. A Piper sa snáď prvý krát vo svojom živote rozhodla počúvnuť rozum, namiesto srdca.

Eyes without a face - 2. DIEL

15. november 2013 at 18:54

Mierne sa striasla a z hlavy si stiahla čiapku, ktorá ju po ceste chránila pred dažďom. River si to ani nevšimla, no kým bola začítaná do knihy, poriadne sa rozpršalo a cesta ktorá viedla k chatke sa zmenila z prašnej na blatistú.
Jej spoločníčka sa na River usmiala a išla ju pobozkať na privítanie. River jej trochu neisto, no predsa bozk opätovala. Už dlho myslela len na to, že Louisove bozky sú ako žiadne iné. Pri tejto myšlienke sa odtiahla a hlavou jej preletelo, že Piper si nezaslúži, aby sa k nej takto správala. Že by k nej mala byť milšia, pozornejšia a nemala by ju takto raniť. Prežila s ňou veľa dobrých okamihov, spomienok, krásnych chvíľ,...
Donútila som ju, nech tú myšlienku potlačí. Musí pre seba spraviť správnu vec, aj keby to malo zraniť niekoho iného. Tak to funguje - musí povedať Piper pravdu.
"Ahoj," zašveholila Piper a prisadla si na posteľ. Poobzerala sa okolo seba - naozaj tu to pôsobilo príjemne, útulne. Tých pár vecí, ktoré tu boli na ňu pôsobilo veľmi dobre, ako keby sa tu cítila ako doma. "Mala si pravdu, je to tu pekné."
"Ahoj," odpovedala roztrasene River a radšej odvrátila zrak, akoby sa bála, že niečo prezradia jej oči. Už dlhší čas sa nedokázala dlho zdržiavať v jej prítomnosti - jej tajomstvo ju zvnútra užieralo.
"Tak - čo budeme robiť? Myslela som si, že by sme mohli ísť na prechádzku do lesa, ale teraz..." Pozrela sa cez okno von, kde sa strhla obrovská prietrž mračien. Lialo ako z krhly a dievčatá boli takpovediac uväznené v tomto domčeku, ktorý začal River pripadať ako väzenie.
"No, rozmýšľala som, že...," Riverina reč bola prerušená hlasným zvonením jej telefónu. Rýchlo si ho vyhrabala z ruksaku a keď zbadala Louisove meno, okamžite zložila. Líca jej začala zalievať červeň a ona sa ju pokúsila neúspešne skryť.
Mobil položila na posteľ a na Piperinu otázku kto to bol odpovedala nikto.
Myslela som si, že som ju už dostatočne presvedčila. Ak jej to dneska nepovie, môže sa stať katastrofa. River vôbec nevie, že jej priateľ pre ňu chystá prekvapenie. Veľké prekvapenie. No povedal si, že ak jej to River čo najskôr nepovie, nemá to zmysel.
To by zmenilo osudy všetkých zúčastnených a to by sa skončilo hrozne. Nikto si neuvedomuje, ako každé jedno ich rozhodnutie dokáže všetko ovplyvniť. Všetko.
"Mám tu karty, alebo sa môžeme len rozprávať." Ako keby na protest, telefón znovu začal zvoniť a River potichu zahrešila. Rozhodla sa telefón ignorovať, no veľmi to nešlo.
"Zdá sa, že Nikto sa s tebou chce naozaj porozprávať." Piper natiahla ruku k telefónu a skôr, ako ju River stihla zastaviť, stlačila zelené tlačítko a priložila si mobil k uchu.
"River, stalo sa niečo? Prečo si ma zrušila?" z telefónu sa začal rinúť známy hlas. "Viem že hrozne leje, ale dúfal som, že by si ku mne mohla prísť. Niečo som uvaril, teda, aspoň som to skúsil. Vieš, len ty a ja, romantické filmy a teplá posteľ..."

Eyes without a face - 1. DIEL

10. november 2013 at 12:56

River Toms kráčala prašnou cestou a stále sa obzerala. Pripadala si až paranoidne, no stále mala pocit, že ju niekto sleduje. Nikde však nebolo ani živej duše, ako vždy keď mierila do malého zrubu na okraji lesa. Zhodila si z pleca ruksak a chvíľu sa v ňom hrabala, kým nenašla to, čo chcela. Vytiahla malý zväzok kľúčov a našla ten správny, aby mohla odomknúť ťažký zámok na dverách.
Vošla do malej chatky, zvonku ošarpanej, zanedbanej aby nepriťahovala pozornosť, no zvnútra plne zariadenej.
Bolo tu cítiť miernu zatuchlinu, ale zdalo sa že to dievčaťu nevadilo. Už dlhšie tu nebola, no nič sa nezmenilo. Staršia posteľ, kopa diek, stôl, stoličky - všetko bolo nepohnuté. River pomaly prešla k posteli a zložila sa na ňu. Znovu otvorila ruksak a vytiahla z neho pár vecí - fľašu vody, jedlo, knihu, mobil. Jednoducho niekoľko vecí, aby tu mohla prežiť zopár hodín.
Siahla po knihe a tá sa otvorila na strane, ktorá bola označená záložkou. River sa pohodlnejšie usadila na posteli, zakryla sa jednou z diek a pustila sa do čítania. Sem-tam zdvihla zrak od písmen natlačených na papieri jednak preto, že niekoho vyzerala a jednak preto, že mala pocit akoby sa do nej zavŕtaval niekoho pohľad.
Pravdupovediac, na slečnu River Toms dohliadam už zopár týždňov. No viem, že dnes je ten správny čas a dnes sa s ňou rozlúčim. Je čas, aby sa pohla ďalej, musí jej to konečne povedať.
Návšteva ktorú čaká, je jej priateľka. Onedlho bývalá. Všetci vedia, že River sa viac páčia dievčatá ako chlapci. Teda, aspoň si to všetci myslia. Nie je to presne tak. Je jedna vec, ktorú nikto nevie. Je to Riverino najväčšie tajomstvo, no dneska sa ho rozhodla prezradiť. Doteraz sa vždy pozerala len na dievčatá a nehanbila sa za to - no teraz je tu jeden chlapec, mladý muž, ktorý jej doslova učaroval. Sú spolu už dlho, no River sa príliš bála, čo na to povedia ľudia, keď vedia, že je iná.
Presne na to tu stojí tento domček - tu sa s Louisom stretávali tak, aby ich nikto nenašiel. No dneska to nebudú oni dvaja, kto sa tu stretne - pozvala Piper, lebo sa konečne odhodlala jej povedať pravdu - že ju miluje, no je tu niekto iný. Niekto, kto je pre ňu rovnako dôležitý - niekto, koho miluje viac ako svoj život.
Trvalo mi dlho, kým sa mi ju podarilo presvedčiť, že je to tak správne. Dlho odolávala tej myšlienke, ale nakoniec sa podvolila.
River zdvihla hlavu presne vtedy aby videla, ako sa s vrzgotom otvorili dvere do chatrče a dnu vošlo dievča v Riverinom veku.

Eyes without a face - PROLÓG

10. november 2013 at 12:55

Necítim. Nepočujem. Nehýbem sa. Nie som.
Som oči, ktoré nevidia. Vidím všetko a zároveň nič.
Nikto nevie, čo som. Vlastne ani ja to poriadne neviem. Existujem už odvtedy, ako existuje vedomie. Som tu stále, no len málokto si skutočne uvedomuje moju prítomnosť. Poznáte to, keď máte pocit že vás niekto sleduje, ale nikto tam nie je? To som ja. Sledujem vás, no vy mňa nevidíte.
Ja som to, čo ľudí núti robiť tie najťažšie rozhodnutia. Hovoria mi aj vnútorný hlas, to je asi najbližšie k tomu, čo som.
A poznám to najtemnejšie tajomstvo každého jedného človeka na tejto planéte.

Som ako oči bez tváre, ktoré vidia všetko a zároveň nič.
 
 

Advertisement