January 2014

Krása starých kníh

31. january 2014 at 22:50 | Luccc |  Moje posraté pocity
Poznáte ten pocit, keď čítate knihu, ktorá bola napísaná pred niekoľko desiatkami rokov? Jednoducho čítate... čítate tie krásne slová na papieri a zrazu sa vám pred očami objaví obraz človeka, skloneného nad kopou papierov s brkom v ruke, ako ich presne tak, ako ich vy čítate on píše atramentom. Rukopis. Originál. Jeden a jedinečný výtvor pána slov. Tvorí, vymýšľa, píše. Priamo v tom istom momente, ako to vy čítate. Slová k nemu prichádzajú a on ich chce hneď zvečniť. Ten moment je taký jedinečný a čarovný. Niečo máte s autorom, ktorý je dávno po smrti spoločné. Slová. Je mŕtvy, no vďaka jeho slovám bude žiť večne.

Násilie na ženách - ľudskosť a svedomie

12. january 2014 at 17:19 | Luccc |  Zážitky
Hneď na začiatok chcem povedať, že môj článok sa možno naozaj nezaujíma o TT, no aspoň okrajovo sa jej dotýka.
Nemala som v úmysle písať na TT alebo celkovo, neplánovala som žiaden článok. No teraz si naozaj nemôžem pomôcť. Mám naozaj hrozne veľa práce a nemyslím si, že mám toľko času nech ním môžem plytvať, no obetujem ho.
Dnes som náhodou na Facebooku narazila na video. Povedala som si, že si ho len tak pustím, že za to nič nedám. A zostala som s otvorenými ústami.
V úžase, ohromená.
Ale nemyslite si, nie je to nič krásne či úžasné. Práve naopak.
Prosím, naozaj prosím, pozrite si toto video. Má necelé štyri minúty. Obetujte ich.


Kto nevidel, v skratke vysvetlím: *Celé je to hrané! Skrytá kamera. No nanešťastie nie vtipná.* Ide o to, že mladý muž napadne v parku ženu. Pravdepodobne priateľku. Ide o hádku, no je tam naznačená surovosť a fyzické násilie. Ťahá ju za sebou, drží ju, ubližuje jej, snaží sa ju zhodiť, násilne s ňou jedná.
Žena kričí, nech ju pustí, že ju má nechať,...
Začali, keď boli okolo ľudia.
Natočili 20 ľudí, ktorí prešli okolo.
Väčšina ľudí prešla. Obzreli sa, no nič nepovedali. Vôbec nič. Nechali to tak a pokračovali ďalej.
Celkovo zasiahli štyria ľudia. Štyria z dvadsať.
Dvaja upozornili, že ju má nechať a dvaja (boli spolu) mladí chalani ho od nej odtiahli a mám pocit, že sa do neho išli pustiť. To chválim. Mnoho dospelých mužov nezasiahlo. Ženy nič nepovedali.
Je toto naozaj ľudskosť?
Je toto o tom, byť človekom? Zoberte si to takto. Zareagovali štyria ľudia z dvadsať pri nahranom ubližovaní žene. Každá štvrtá žena sa stane obeťou týrania (teraz sa nezameriavam na ľudí, čo ubližujú, ale na ľudí, čo proti tomu nič neurobia). A takmer nikto jej nepomôže.
Čo keby to bolo naozaj? Čo keby to bolo naozaj a ten muž by žene naozaj ublížil? Zbil ju? Znásilnil? Či zabil?
Verte, takýchto psychopatov je na tomto svete dosť.
Teraz prichádza čas, keď sa musím spýtať, čo by ste urobili VY.
Ja úprimne neviem. Ale akú šancu by malo štrnásťročné dievča proti dospelému mužovi? No... myslím, že by som aspoň naňho skríkla. Niekoho zavolala. Iného okoloidúceho či políciu.
Ale som si istá, že by som to nenechala tak.
Ľudské bytosti (ak sa tak ešte môžeme nazývať). My sme tí, čo dostali rozum. Nie zvieratá. My. Tak by sme to mali využívať. Človek, ktorý ublíži žene by mal trpieť sám o sebe. Nie je to choré?
Alebo sa z nás už vytratil všetok cit? Ozajstná ľudskosť? Sme ako stroje? Každý človek je iný, no každý jeden by mal mať vbudovaný nejaký ten pud, ktorý by toto nedovolil.
Alebo je ľudská psychika na tom až tak zle?
Takže... prosím, ak raz niekedy niečo podobné uvidíte a rozhodnete sa, že nezasiahnete... opýtajte sa samých seba, ako dlho vás bude trápiť svedomie, ak budete vedieť, že ste nič neurobili a tomu človeku sa niečo naozaj stalo. A mohli ste napríklad zachrániť ľudský život.

Christmas Fairy

10. january 2014 at 16:27 | Luccc |  My little stories
Konečne som sa rozhodla s vami podeliť o vianočný príbeh, čo som písala do súťaže na blogu http://onedirection-ff.blog.cz pod pseudonymom. Skončila som na krásnom šiestom mieste, čomu ešte stále neverím. So... enjoy ;)

***
Chlapec sa strhol zo sna s neprekonateľným pocitom, že ho niekto sleduje. Viete, poznáte to. Zrazu sa zobudíte a myslíte si, že sa na vás niekto pozerá, no nik tam nie je. Izba je prázdna a vy môžete zase pokojne upadnúť do ríše snov.
Keď však chlapec - mladý muž - rozlepil oči a následne ich prižmúril, nech si jeho oči zvyknú na tmu, zbadal jasnú ženskú siluetu na konci jeho postele.
Vyľakane sa odtiahol, načo sa ozval slabý chichot. Niall sa hneď natiahol a stlačil vypínač na nočnej lampe, ktorá stála na nočnom stolíku hneď vedľa jeho postele. Keď si jeho oči navykli na ostré svetlo, konečne ju uvidel.
Mladá žena odetá v krátkych červených šatách s bohatou sukňou, pod prsiami previazanými bielou stuhou. Na nohách natiahnuté červeno-zelené pásikavé nadkolienky a jednoduché čierne sandále. Pri pohľade na jej tvár sa mu takmer zatočila hlava - veľké modré oči, drobný noštek a plné pery. Tvár orámovaná blond lokňami, dopadajúcimi na jej odhalené plecia.
Vskutku vyzerala ako víla.
"Kto si... ako si sa sem dostala?!" Znovu začul ten smiech podobný cingotu tisícok zvončekov.
"To je zložité. Ale musím povedať, že ťa naozaj rada zase vidím," povedalo záhadné dievča.
"Zase? Kto si?" chlapec zopakoval otázku.
"Fairy, predsa. Nerob sa, že si nespomínaš. Síce si bol krpec, ale na mňa sa nedá zabudnúť. Vyrástol si, ako vidím. Už si mladý muž, ale obliečky máš stále tie isté!" Niallove líca sa zafarbili doružova pri spomenutí jeho obliečok a červenými autíčkami.
"Mám ich rád! A naozaj neviem, kto si." Pritiahol si paplón pod bradu.
"Fairy, Fay. Bola som tu naposledy, keď si mal šesť rokov. Ako si len mohol zabudnúť?" V jej hlase bolo počuť čisté sklamanie a smútok.
"Fay? TÁ Fay? Vianočná víla? Veď si len môj sen z detstva! A stále vyzeráš rovnako," poznamenal. Fay sa postavila a s neuveriteľnou ľahkosťou sa zatočila na mieste.
"Myslíš? To je čaro vianočných víl. Nestarneme. Okrem iného. Ale vieš čo mám najradšej? Toto." S úsmevom kývla rukou. Z končekov jej prstov ako keby vytrysklo pár iskričiek - nie iskričiek, snehových vločiek!
"Ako... ako si to urobila?" "Jednoducho. Je to ľahké. Len musíš kývnuť rukou a to samo. Ale občas sa všeličo pokazí, vieš? Minule som napríklad vyčarovala rozpustené vločky - vodu, chápeš? To bola pohroma. Pekne som sa strápnila. Bolo to-"
"Si neskutočne ukecaná, vieš o tom?"
"Samozrejme, všetky víly sú ukecané. Mal by si niekedy počuť letné víly! Hrôza! Ani sa k slovu nedostaneš, ako rýchlo rozprávajú..."
"Áno, áno, presne o tomto hovorím. Nepustíš ma k slovu, čo? Prečo tu vlastne si?" Niall si so smiechom prehrabol vlasy a Fay si k nemu prisadla na posteľ.
"Ak si teda spomínaš... Bola som tu pred pár rokmi. Mal si šesť a bál si sa, že ti Ježiško neprinesie žiadny darček, lebo si neposlúchal. Tak som ťa prišla utešiť. To robím, utešujem deti pred Vianocami. V tú noc sme sa celú prerozprávali. Visel si na každom mojom slove, keď som ti rozprávala príbehy. Smial si sa, keď som ti povedala, že Ježiško nie je skutočný, že sme len my, víly. A bol si smutný, keď som ti povedala, že musím odísť," povedala Fay tichým hlasom s úsmevom na perách.
"Spomínam si. Len som to bral ako sen. Takže si naozaj tu? Prečo?"
"To by si mi mal povedať ty, nemyslíš?" Položila svoju ruku na tú jeho a povzbudzujúco mu ju stisla.
"Vieš... no... Zajtra sú Vianoce a bojím sa, že som sa príliš zmenil na to, aký som bol predtým. Greg už s nami nebude a budem len s rodičmi. Čo ak... čo ak sa im nepáči, aký som teraz?" Pozrel na vílu s očami plnými strachu.
"Cnie sa mi. Chýba mi ten malý Nialler, u ktorého som bola už tak dávno. Bol dieťa, hravé. Ty to už nie si, máš pravdu. Už je z teba muž, no nemusíš sa báť, že by sa niečo zmenilo. Tvoja rodina ťa miluje takého, aký si. A ja tiež. Zmenil si sa, no len k lepšiemu. A ako vidím aj tvoje vlasy sa zmenili," zasmiala sa a prehrabla mu krátke vlasy prefarbené na blond.
"Nemusíš sa báť, si úžasný. Ale myslím, že je už čas, aby som išla."
"U-už? Veď si tu bola len krátko. Zostaň ešte..."
"So mnou plynie čas inak, Niall. Je čas ísť znovu spať. Poď, uložím ťa tak, ako pred pár rokmi," povedala. Počkala, kým sa Niall uloží a znovu prikryje.
Zhasla lampu a ponorila izbu do tmy. Chytila jeho hlavu so dlaní a jemne ho pobozkala na čelo.
"Zbohom, Niall." Niallov hneď začali oťažievať viečka. Po pár sekundách sa znova ocitol v ríši snov.
*** Zobudil sa ráno, keď mu lúče svetla prenikajúce cez okno do izby svietili priamo do tváre. Zmätene sa poobzeral okolo seba, keď si náhle spomenul na jeho nočnú návštevu.
Nezostali po nej žiadne stopy, žiadne známky, že tam kedy bola. Okrem jednej.
Na jeho nočnom stolíku bola kôpka jemného čerstvého snehu.