Tu... (Chvíľka nostalgie)

18. december 2013 at 20:13 |  My little stories
Každý nejako začínal, že? Ja som svoju prvú FF uverejnila pred vyše rokom. Hrozne to letí. Je to moja prvá poriadna poviedka a na podnet Hádes som sa rozhodla ju zverejniť, nech si zaspomínam a nech sa pobavím. Vy so mnou, samozrejme.
Presne si pamätám, ako som ju písala. A keď sa zverejnila na OD-ff, stále som kontrolovala, koľko má hodnotení (uh, to robím stále).
Ale nebudem sa tu rozjímať, tu to je :P




Sedím a pozerám dole. Ako je to vysoko? Na tomto mieste som prežila najlepšie zážitky môjho života. Prežijem tu aj ten "najhorší"?
Jedine tu som sa cítila sama sebou.
Presne tu, na tomto mieste som viedla s Rosemary tie najvernejšie rozhovory.
Bola jediná, koho som sem kedy zobrala.
Presne tu sme sa smiali, tu sme plakali.
Tu mi povedala o tom, že má leukémiu. Práve teraz je v nemocnici a bojuje o svoj život. Nie som s ňou, lebo sa bojím, že by som to nezvládla.
Presne tu som ho videla prvý krát. Doteraz neviem, ako sa dostal na toto miesto, ale asi kedysi blúdil rovnako ako ja.
Presne tu ma prvý krát pobozkal.
Presne sem chodím, keď rozmýšľam o živote.
Všetci mi hovoria, že som na nič. A možno aj som.
Veď komu by sa páčilo červenovlasé dievča, ktoré je na dne, na nič nemá talent a každému je príťažou?
Povedal, že jemu sa páčim. Prečo to povedal? Zo súcitu?
Hneď po tom som zažila najkrajších pár dní svojho života.
Bol tu so mnou, milovala som ho.
Stále ho milujem, ale on mňa nie.
Prečo by sa potom ťahal s kadekým a zabudol na mňa?
Preto tu som. Lebo už nemám nikoho. Veľa z vás si povie, tí čo práve teraz toto čítate, že Rose ma potrebuje. Ja viem, ale nedokážem to.
Som nepotrebná.
Toľko krát mi povedal "milujem ťa". Načo sú ale tieto slová? Na vyjadrenie lásky? Asi nie, keď ich každý vypúšťa z úst ten tak.
Verila som mu. A toľko ma sklamal.
Všetci, ktorým sa do rúk dostane tento list, čo ma mali aspoň trochu radi, nesmúťte. Prosím.
Jednoducho už nič nemám.

Vaša Audrey...

Zabalila som list a pevne ho chytila do ruky. Nesmiem dovoliť, aby uletel. Kde to vlastne som? V lese. Je tu krásne, je jeseň, všetko je sfarbené do oranžova. Vstala som a podišla k okraju. Spod nôh sa mi skotúľalo dolu zopár kamienkov, a podali dolu... dolu do obrovskej pukliny v zemi, na tomto krásnom mieste. O tejto pukline sa vedelo, ale nikto sem nechodil. Nikoho to neočarilo tak, ako mňa. Pootočím sa a kameň položím na obrovský kameň, na ktorom som vždy sedávala. Vložila som ho do pukliny k skale, tak aby si ho niekto všimol, ale aby neuletel. Znovu som sa pozrela rovno dolu. Do tej temnoty. Čaká taká temnota aj mňa alebo bude aj niečo potom?
Zrazu som za sebou počula šuchot lístia a tichý smiech. Rýchlo som sa zvrtla.
"Vedel som, že tu budeš. Keď mi tvoja mama povedala, že nie si doma, vedel som to."
"Zbohom Zayn... " Urobila som krok vzad.
"Nie, čo to robíš!" Natiahol sa po mojej ruke, ale nezachytil ma.
Nepočula som už nič, len vzduch svištiaci okolo mňa. A posledné čo som videla? Hore v diaľke zdeseného Zayna.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Rie Rie | Web | 19. december 2013 at 22:41 | React

moje první ff je příšernost a hrozně se za ní stydím, ale tohle je fakt dobré :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement