November 2013

KEČIN' FAJÁÁÁ

29. november 2013 at 21:44 | Luccc

KEČIN' FAJÁÁÁÁÁ


Dying

22. november 2013 at 20:35 | Luccc |  Moje posraté pocity

Jane Eyre (by Charlotte Brontë)

19. november 2013 at 16:16 | Luccc |  Books








Asi pred desiatimi dňami som dočítala ďalšiu knihu a dlho som sa odhodlávala, či mám o nej napísať. Nakoniec som sa rozhodla že áno, no zase som sa zamýšľala nad tým, ako to celé zformulovať.
Neobľubujem klasiku, historické romány ani nič podobné, radšej vždy siahnem za sci-fi alebo distópiou, ale Janu Eyrovú som si jednoducho prečítať musela.










And the winner is... not me!

18. november 2013 at 20:22 | Luccc |  Moje posraté pocity


Best day ever? No, to asi nie. Ale aspoň najlepší za posledných pár mesiacov. No, to tiež asi nie.
Jednoducho super deň.
Prečo?
No, minulý rok sme s kamarátkou boli ako ôsmačky závislé na deviatakoch... A keď hovorím závislé, myslím závislé. Vedeli sme rozvrhy, záujmy, program,...
Proste tak. Mali triedu presne oproti nám a cez prestávky sme na nich jednoducho neustále striehli, čo vám poviem.
Avšak odišli na gymple a my sme zase zostali forever alone, opustené, so zlomenými srdcami...
Nah, kidding. Či?

Takže - sú dvaja hlavní aktéri (a ten tretí) - jedného z nich (blond, ofinka, vysoký, takže tak, má ho kamoška -_- ) sme stretli v lete na ihrisku (to hovorí samé za seba) a na druhého sme nenarazili celé leto, žiadne správy nič (mooooc veľké kučeravé háro, but he is mine).
Lenže, dnes nám na školu prišla nečakaná návšteva - bývalí deviataci!
Jup, to bol proste fangirling.
Mali ste vidieť môj výraz. Ako seriózne, to bolo adfghjkl.
Prišiel ten, ktorého som nevidela dobrých pár mesiacov a navyše som sa vďaka nemu uliala z informatiky, jednoducho krása.
Takže mi to krásne zlepšilo deň :3
Aj keď neviem prečo, keď ma zase odignoroval, že... Raz by som odcenila, keby mi povedal aspoň slovko.

Krv

17. november 2013 at 14:59 | Luccc |  My little stories
Krv. Všade. Na drevenej dlážke, na stenách. Len drobné kvapôčky, no čím bližšie sa človek pozrel k posteli , tým jej bolo viac. Sýtočervená krv sa pomaly vpíjala do obliečok a kontrastovala s ich pôvodne bielou farbou. Vytváralo to krásny obraz, aspoň pre muža, ktorý stál obďaleč a na celú scénu sa pozeral s fascináciou v očiach.
Z prstov mu kvapkala tá rubínová tekutina, ktorej sa nevedel nabažiť. Krv z tela mladej dievčiny, ktorá ležala nahá na posteli bez jediného pohnutia. Mala otvorené oči, no teraz už boli bez života. Krásne čierne vlasy rozhodené okolo hlavy. Človek by povedal, že bola anjelsky krásna. Ale všetko krásne môže byť nebezpečné, pravda? Bola mladá - ešte mala len 17 rokov, no vyzerala ako niekto, kto sa už naplno zahrával s mužskými srdcami.
Možno to ho donútilo konať, nikto nevie. Hovorí sa, že ju nikdy pred tým nevidel. Že si svoje obete vyberal náhodne, že bol chorý. Že to bol len čistý omyl, že sa jeho obeťou stala práve ona.
Ako keby obaja našli svoj osud - ona zaplatila za všetky svoje hriechy a jemu sa zase nachvíľku naplnila túžba to zabíjaní. No nič nezostane bez potrestania, správne?
Hneď, ako si dostatočne vynadíval na svoje umelecké dielo, začal konať. Podišiel k posteli a opatrne si sadol na jej okraj. Jemne jej odhrnul zatúlaný pramienok vlasov z tváre a pohladkal ju po líci. V tom jedinom pohybe a v jeho pohľade bolo toľko lásky, ako ešte nikdy. K žiadnej z jeho obetí sa ešte nikdy takto nesprával. Všetky miloval, no pri tejto sa cítil úplne ináč. Niečo ho k nej tiahlo. Neopísateľná túžba, ktorá ho doviedla k tomu, čo urobil.
Pozrel sa na písmená, ktorá pred tým vyrezal do jemnej kože čiernovlásky.
Bolo to jeho meno, ktoré značilo, že teraz patrila už len jemu a nikomu inému. Rovnako ako sa teraz on celý odovzdal jej. Jeho myšlienky patrili len jej, jeho telo reagovalo len na ňu.
Jej ruky boli tiež od krvi, pravdepodobne od toho, ako sa márne snažila zastaviť krvácanie. Preplietol ich prsty a jej dlaň si priložil na líce. Privrel oči a vychutnával si jej studený dotyk. Na líci mu zostala krvavá škvrna.
Zložil sa na posteľ hneď vedľa nej a jej bezvládne telo si privinul k sebe.
Už nikdy ju nepustil. Ani keď ho chytili, po zvyšok jeho života, či život po živote. Navždy bol myšlienkami pri nej, držal ju. Už navždy.

Pozn: Poviedka písaná pri trochu psycho nálade :D Budem vďačná za každé hodnotenie, komentár, akúkoľvek kritiku ;)

Angličtina!

16. november 2013 at 15:06 | Luccc |  Kecy kecy kecy

Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky! Titulky!
Vyjadrila som sa jasne? Dúfam, že áno. Musím uznať, že v tomto prípade je skratka CTRL+C a CTRL+V veľmi užitočná.
Veľmi ma mrzí, ako to všetko v súčasnej dobe ide dolu vodou. Takmer všetko čo sa dnes natáča, je katastrofa. Nič v zlom, ale je to pravda. Väčšina tých akčných hlúpostí je vážne o ničom (aj keď to je zase vec vkusu).
Avšak tých pár filmov, čo stoja zato a sú v telke, je občas dobre pokazených. Že prečo? Jednoduchá odpoveď na jednoduchú otázku: DABING.
Ja osobne zbožňujem titulky a som naozaj vďačná, že väčšina filmov na ktoré chodím do kina sú s titulkami. Je to naozaj o dosť príjemnejšie, ako pokazený dabing. Len si to zoberte - keď máte natitulkovaný film, nemusíte počúvať neprirodzený hlas dabéra, ale prirodzený hlas herca. Taktiež je to dobré na výučbu cudzích jazykov - počúvaním sa človek veľa učí a v tejto možnosti tom tiež za to, aby boli titulky v tom jazyku, ktorý sa učím. Ja chodím len na anglické filmy, takže najradšej ich mám s anglickými titulkami. Keď sú slovenské, vždy sa vykašlem na jazyk a na film a len to čítam. Odpútava ma to, ale keď tú titulky anglické, musím vnímať jazyk.
Teraz keď sa vrátim k dabingu: Na slovenských kanáloch chodia čisto filmy so slovenským dabingom. Na českých s českým. Je jeden výnimočný deň v týždni, keď na HBO chodia premiérové filmy po anglicky. Tak sa teraz dostanem k filmom bez tituliek: Na internete nie je veľa filmov s titulkami, všetky sú v origináli a tak je to podľa mňa najlepšie. Ja všetky seriály čo pozerávam (Awkward, Pretty Little Liars, Doctor who), pozerávam po anglicky, rovnako ako filmy. Jednoducho mi to príde prirodzenejšie a aspoň ma titulky nerozptyľujú. Moja angličtina je na takej úrovni, že väčšinu rozumiem a som veľmi rada.
Vrátila by som sa však ešte k tým dabingom - nemám rada slovenský dabing (ale aspoň na rozdiel od Čechov nemeníme mená). Jediný slovenský dabing, ktorý viem prekúsnuť, je na seriál Kosti. Tomu je ťažké v origináli rozumieť, ale ten nie je tak pokazený. Úprimne, náš dabing nie je na vysokej úrovni, to si musíme priznať.
Často sa stáva že nesadne hlas, alebo čo je horšie - je reč zle načasovaná, jednoducho je film pokazený a ja si ho nemôžem vychutnať.
Takže za mňa - film rozhodne originál alebo s anglickými titulkami, dabing ani náhodou!

Eyes without a face - 3. DIEL

15. november 2013 at 18:55

Skúste si pustiť toto: I don't believe you . Prosím, naozaj :)

"Prepáčte, to musí byť omyl. Kto je tam?" na druhom konci zostalo nepríjemné ticho a Piper sa medzi obočím vytvorila vráska, keď zvraštila čelo. River ju len s hrôzou v očiach pozorovala. Nevedela, čo Louis odpovie, no popravde bola úplne zdesená. Chcela jej to povedať jemne, ak sa to vôbec dá. No teraz sa môže všetko pokaziť.
"Prepáčte, je toto telefón River Young? Kto je tam?" "Áno, toto je jej telefón, ale pri telefóne je jej priateľka." Pri poslednom slove sa River trhla. Modlila sa, aby Louis pochopil čo sa deje. A Louis pochopil. Cítila som, ako mu celým telom prebehol hnev a sklamanie. Celý jeho vzťah s River ho neuveriteľne štvalo, čo sa deje, no snažil sa to pochopiť. Vedel, že River to myslí v dobrom. Hocikto iný by to už nevydržal. Možno preto ho River tak miluje a možno preto sa toto deje. No i on má svoje muchy a tajomstvá. Každý má.
"Och, prepáčte, bude to omyl. Prepáčte, že som vyrušoval. Pekný zvyšok dňa." Tie slová vypľul ako kyselinu. Rýchlo zavesil a ja som cítila, ako sa snažil upokojiť. Mal chuť rozbiť všetko, čo sa nachádzalo v jeho dosahu. Chcel stráviť pekný večer so svojou priateľkou, no ona sa na neho vykašľala a tento telefonát mu pripadal, ako keby sa mu osud vysmieval rovno do tváre. No nemal pravdu. Práveže osud mu prial.
Medzitým Piper položila mobil medzi dievčatá a ticho ktoré nastalo, bolo rušené len neustálym dažďom. River striaslo, tak sa ešte viac zamotala do deky.
"Kto to bol?" prerušila Piper ticho ako prvá. Ani poriadne nevedela, prečo s tou otázkou tak dlho čakala.
"Neviem. Povedal, že je to omyl, nie?" Riverin hlas sa triasol a snažila sa presvedčiť samu seba, že je to zimou, aj keď dobre vedela, že to nie je pravda.
"Poznal ťa po mene. Povedal, že k nemu máš prísť. Že niečo uvaril a že ťa čaká v posteli. River, kto to bol?" Piper sa už neudržala a na konci vety zvýšila hlas. "Kto to sakra bol?!"
"Louis. Bol to Louis."
"Kto je kurva Louis?"
"Je to môj priateľ. Môj priateľ." River sa konečne odhodlala zdvihnúť zrak a hrdo sa pozrela Piper do očí. Do tých očí, ktoré sa na ňu vždy tak krásne smiali. Ktoré sa na ňu vždy tak milujúco pozerali. Do tých očí, ktoré sa teraz naplnili bolesťou a nechápavo sa na River pozerali.
"Priateľ?"
"Áno." Z jej pier vyšiel len slabý šepot, no stačilo to na to, aby ho Piper zachytila a aby sa jej srdce zaplnilo horkosťou.
"Takže tak to je? Celý ten čas si ma ťahala za nos? Celé to bolo len divadielko? Sakra, veď to bol chlap! A ja som ťa - sakra, ja ťa milujem! A ty - pre teba to nič neznamenalo!"
"Tak to nie je, ja..." zvyšok vety už nemala Piper šancu počuť, lebo schytila svoje veci a vybehla von do besniacej búrky.

Pozn: Je tu niekto, čo to číta? ;)

Eyes without a face - 2. DIEL

15. november 2013 at 18:54 Eyes without a face

Mierne sa striasla a z hlavy si stiahla čiapku, ktorá ju po ceste chránila pred dažďom. River si to ani nevšimla, no kým bola začítaná do knihy, poriadne sa rozpršalo a cesta ktorá viedla k chatke sa zmenila z prašnej na blatistú.
Jej spoločníčka sa na River usmiala a išla ju pobozkať na privítanie. River jej trochu neisto, no predsa bozk opätovala. Už dlho myslela len na to, že Louisove bozky sú ako žiadne iné. Pri tejto myšlienke sa odtiahla a hlavou jej preletelo, že Piper si nezaslúži, aby sa k nej takto správala. Že by k nej mala byť milšia, pozornejšia a nemala by ju takto raniť. Prežila s ňou veľa dobrých okamihov, spomienok, krásnych chvíľ,...
Donútila som ju, nech tú myšlienku potlačí. Musí pre seba spraviť správnu vec, aj keby to malo zraniť niekoho iného. Tak to funguje - musí povedať Piper pravdu.
"Ahoj," zašveholila Piper a prisadla si na posteľ. Poobzerala sa okolo seba - naozaj tu to pôsobilo príjemne, útulne. Tých pár vecí, ktoré tu boli na ňu pôsobilo veľmi dobre, ako keby sa tu cítila ako doma. "Mala si pravdu, je to tu pekné."
"Ahoj," odpovedala roztrasene River a radšej odvrátila zrak, akoby sa bála, že niečo prezradia jej oči. Už dlhší čas sa nedokázala dlho zdržiavať v jej prítomnosti - jej tajomstvo ju zvnútra užieralo.
"Tak - čo budeme robiť? Myslela som si, že by sme mohli ísť na prechádzku do lesa, ale teraz..." Pozrela sa cez okno von, kde sa strhla obrovská prietrž mračien. Lialo ako z krhly a dievčatá boli takpovediac uväznené v tomto domčeku, ktorý začal River pripadať ako väzenie.
"No, rozmýšľala som, že...," Riverina reč bola prerušená hlasným zvonením jej telefónu. Rýchlo si ho vyhrabala z ruksaku a keď zbadala Louisove meno, okamžite zložila. Líca jej začala zalievať červeň a ona sa ju pokúsila neúspešne skryť.
Mobil položila na posteľ a na Piperinu otázku kto to bol odpovedala nikto.
Myslela som si, že som ju už dostatočne presvedčila. Ak jej to dneska nepovie, môže sa stať katastrofa. River vôbec nevie, že jej priateľ pre ňu chystá prekvapenie. Veľké prekvapenie. No povedal si, že ak jej to River čo najskôr nepovie, nemá to zmysel.
To by zmenilo osudy všetkých zúčastnených a to by sa skončilo hrozne. Nikto si neuvedomuje, ako každé jedno ich rozhodnutie dokáže všetko ovplyvniť. Všetko.
"Mám tu karty, alebo sa môžeme len rozprávať." Ako keby na protest, telefón znovu začal zvoniť a River potichu zahrešila. Rozhodla sa telefón ignorovať, no veľmi to nešlo.
"Zdá sa, že Nikto sa s tebou chce naozaj porozprávať." Piper natiahla ruku k telefónu a skôr, ako ju River stihla zastaviť, stlačila zelené tlačítko a priložila si mobil k uchu.
"River, stalo sa niečo? Prečo si ma zrušila?" z telefónu sa začal rinúť známy hlas. "Viem že hrozne leje, ale dúfal som, že by si ku mne mohla prísť. Niečo som uvaril, teda, aspoň som to skúsil. Vieš, len ty a ja, romantické filmy a teplá posteľ..."

Sviečka, hodiny a vietor

13. november 2013 at 20:12 My little stories


Plameň dohárajúcej sviečky veselo tancoval a vytváral desivý tieň na holej stene skromne vybavenej izby. Tesne pri roztápajúcej sa sviečke sedel mladý muž, ktorý sa netrpezlivo skláňal nad hŕbou papierov a rýchlo brkom dopisoval posledné slová, ktoré sa mu samé od seba vynárali v mysli. Zostávalo mu už len pár riadkov, pár pomyselných slov, ktoré bolo treba zachytiť na papier aby naveky nezmizli, no on sa ponáhľal ako o život.
Jemné hnedé vlasy mu v prameňoch padali do tváre a on sa ani neobťažoval ich odsunúť. Jeho oči vo svetle sviečky iskrili, odtiene modrej sa prelínali, bili sa medzi sebou, ktorý zvíťazí. Boli ako rozbúrené more počas búrky, keď sa vlny snažia získať prevahu jedna nad druhou. Jeho niekoľkodňové strnisko značilo, že už dlhšie nemal čas sa postarať sa o svoj zovňajšok. Bol prekvapivo mladý, takmer ešte chlapec, ktorý sa len nedávno stal mužom. Bol úplne zahĺbený do jeho činnosti, keď sa zrazu rozletel oblok a dnu sa vohnal studený vzduch. Nikdy nebolo nad pravé londýnske počasie. Síce nepršalo, no silný vietor pomaly dovieval ťažké búrkové mraky. Ten istý vietor teraz zapríčinil, že papiere sa rozviali po izbičke a svieca takmer zhasla. Muž vyskočil, pevne zavrel okno a ponáhľal sa k sviečke. Nevedel čo urobiť, aby nezhasla, vietor ju takmer udusil. Svetla ubudlo, plamienok bol maličký. Postupne sa však opäť rozhorel a mladík si vydýchol. Potreboval svetlo, ešte aspoň chvíľku. Pozbieral všetky papiere a znovu ich usporiadal tak, ako patrili. Ponáhľal sa, prácu musel mať hotovú, dokým odbije dvanásta hodina a čas rýchlo plynul. Znovu zasadol za stôl a pustil sa do písania. Brko škriabalo po papieri a zanechávalo za sebou atramentovú stopu. Chlapec zastal, zahryzol si do spodnej pery - premýšľal. Hneď ako sa mu vybavili ďalšie slová, zapísal ich. Už mu zostal len kúsok, malinký kúsoček a jeho dielo bude konečne hotové. Posledné veta... Posledné slovo... Posledné písmeno... Bodka. Vtom odbilo dvanásť a svieca zhasla.


- Malý výplod fantázie, keď človek len tak začne rozmýšľať. Nehľadajte v tom žiadny hlbší zmysel, avšak ak ho nájdete, choďte k doktorovi.

Rande? Nope

11. november 2013 at 22:21 Moje posraté pocity

Mám pocit, že dnešná mládež je o dosť popredu vo všetkom. Ja osobne žijem v normálnej rodine, chodím do normálnej školy (aj keď nenormálnej triedy, viď 1. príspevok), kamaráty mám a som bez priateľa. Mám 14 a v terajšej dobe sa mi všetci čudujú, ako je to možné. Ja nad tým krútim hlavou - no a čo? Je vari moja povinnosť mať v 14 priateľa? S nikým som nechodila, nechodím a v blízkej budúcnosti neplánujem, rovnako ako moje kamarátky. Nehovorím, že by som nechcela. Nehovorím, že nie je osoba, o ktorú by som mala záujem, no keď si len predstavím, že by som s ním mala niekam ísť, nebodaj bozkávať sa - pohroma. Ale keď si zoberiem ľudí, čo poznám - poznám dievča, ktoré má 14 a chodí s chalanom už dlho, všetci o tom vedia. Poznám 12 ročnú, čo randí, oblieka sa ako šľapka a nikto jej na to nič nepovie, no ja som hneď tá zaostalá. Je to naozaj tak? Je to so mnou až také hrozné?
Jedno dievča, ktoré poznám a má o pol roka viac ako ja sa plánuje s jej idolom vyspať - no aj tak sa bozkáva s kadekým. Tým na ňu nechcem povedať nič zlé, božechráň. Ale... čo sa to do kelu deje?
Za chvíľku uvidím desať ročné decká, ako si strkajú jazyky do krku a všetci to budú považovať za normálne.
A teraz nastáva čas opýtať sa - som ja naozaj tak pozadu, alebo sa mládež tak ponáhľa, že jej nestačím stíhať?

Úlohy

10. november 2013 at 22:16 Kecy kecy kecy
Už sa vám niekedy stalo, že keď ste mali poslať učiteľke mail s úlohou na angličtinu, kriticky ste to prebehli očami asi 15461 krát tento mesiac, zaželali si RIP, zakričali YOLO a odoslali?

Eyes without a face - 1. DIEL

10. november 2013 at 12:56 Eyes without a face

River Toms kráčala prašnou cestou a stále sa obzerala. Pripadala si až paranoidne, no stále mala pocit, že ju niekto sleduje. Nikde však nebolo ani živej duše, ako vždy keď mierila do malého zrubu na okraji lesa. Zhodila si z pleca ruksak a chvíľu sa v ňom hrabala, kým nenašla to, čo chcela. Vytiahla malý zväzok kľúčov a našla ten správny, aby mohla odomknúť ťažký zámok na dverách.
Vošla do malej chatky, zvonku ošarpanej, zanedbanej aby nepriťahovala pozornosť, no zvnútra plne zariadenej.
Bolo tu cítiť miernu zatuchlinu, ale zdalo sa že to dievčaťu nevadilo. Už dlhšie tu nebola, no nič sa nezmenilo. Staršia posteľ, kopa diek, stôl, stoličky - všetko bolo nepohnuté. River pomaly prešla k posteli a zložila sa na ňu. Znovu otvorila ruksak a vytiahla z neho pár vecí - fľašu vody, jedlo, knihu, mobil. Jednoducho niekoľko vecí, aby tu mohla prežiť zopár hodín.
Siahla po knihe a tá sa otvorila na strane, ktorá bola označená záložkou. River sa pohodlnejšie usadila na posteli, zakryla sa jednou z diek a pustila sa do čítania. Sem-tam zdvihla zrak od písmen natlačených na papieri jednak preto, že niekoho vyzerala a jednak preto, že mala pocit akoby sa do nej zavŕtaval niekoho pohľad.
Pravdupovediac, na slečnu River Toms dohliadam už zopár týždňov. No viem, že dnes je ten správny čas a dnes sa s ňou rozlúčim. Je čas, aby sa pohla ďalej, musí jej to konečne povedať.
Návšteva ktorú čaká, je jej priateľka. Onedlho bývalá. Všetci vedia, že River sa viac páčia dievčatá ako chlapci. Teda, aspoň si to všetci myslia. Nie je to presne tak. Je jedna vec, ktorú nikto nevie. Je to Riverino najväčšie tajomstvo, no dneska sa ho rozhodla prezradiť. Doteraz sa vždy pozerala len na dievčatá a nehanbila sa za to - no teraz je tu jeden chlapec, mladý muž, ktorý jej doslova učaroval. Sú spolu už dlho, no River sa príliš bála, čo na to povedia ľudia, keď vedia, že je iná.
Presne na to tu stojí tento domček - tu sa s Louisom stretávali tak, aby ich nikto nenašiel. No dneska to nebudú oni dvaja, kto sa tu stretne - pozvala Piper, lebo sa konečne odhodlala jej povedať pravdu - že ju miluje, no je tu niekto iný. Niekto, kto je pre ňu rovnako dôležitý - niekto, koho miluje viac ako svoj život.
Trvalo mi dlho, kým sa mi ju podarilo presvedčiť, že je to tak správne. Dlho odolávala tej myšlienke, ale nakoniec sa podvolila.
River zdvihla hlavu presne vtedy aby videla, ako sa s vrzgotom otvorili dvere do chatrče a dnu vošlo dievča v Riverinom veku.

Eyes without a face - PROLÓG

10. november 2013 at 12:55 Eyes without a face

Necítim. Nepočujem. Nehýbem sa. Nie som.
Som oči, ktoré nevidia. Vidím všetko a zároveň nič.
Nikto nevie, čo som. Vlastne ani ja to poriadne neviem. Existujem už odvtedy, ako existuje vedomie. Som tu stále, no len málokto si skutočne uvedomuje moju prítomnosť. Poznáte to, keď máte pocit že vás niekto sleduje, ale nikto tam nie je? To som ja. Sledujem vás, no vy mňa nevidíte.
Ja som to, čo ľudí núti robiť tie najťažšie rozhodnutia. Hovoria mi aj vnútorný hlas, to je asi najbližšie k tomu, čo som.
A poznám to najtemnejšie tajomstvo každého jedného človeka na tejto planéte.

Som ako oči bez tváre, ktoré vidia všetko a zároveň nič.


My first time

4. november 2013 at 20:38 | Luccc |  Kecy kecy kecy

Tento blog mám založený už pekne dlho, no až dnes sa mi podarilo nájsť heslo a obnoviť ho. Veľmi dlho som rozmýšľala, ktorú tému poctiť tým, že o nej napíšem prvý článok. Bolo to naozaj dlhé rozhodovanie, no nakoniec som sa dokopala k tomu, nech predsa len niečo zbúcham.
Celých 14 rokov svojho života (áno viem, som decko) som bola motivovaná, nech dosiahnem niečo poriadne. A tým poriadne myslím naozaj niečo veľké. Moji rodičia sú dosť nároční na moje vzdelanie a dávajú si záležať na tom, aby všetko okolo toho bolo tip-top. Od prvého ročníka základky chodím do triedy pre nadané deti (spôsob, ako zavrieť 10 magorov do jednej triedy a bezpečne ich izolovať od spoločnosti). Úprimne, keď by mne niekto povedal, že chodí do triedy pre nadané deti, pomyslela by som si 'čo je to za magora?'. A naozaj, je to tam dosť zlé. Malý počeť ľudí, špeciálny prístup učiteľov, jediná taká trieda na škole. Všetky tie pohľady, ktorými sme všetci každý deň častovaní - verte, nie je to príjemné. Lebo my sme tí čudní. Ale je pravda, že sme. Neviem, ako by som sa ja začlenila do normálnej triedy. Stále s knihou v ruke, bola by som považovaná za šprta. Rovnako ako ostatní - sme v triede štyri dievčatá a ani jedna z nás sa nemaľuje, nemá priateľa, pričom všetky ostatné dievčatá zo školy hej. Nesťažujem sa, občas je dobré byť odlišný, ale to je už mimo tému.
Ide o to, že teraz som v deviatom ročníku a chystám sa na najlepšie gymnázium v kraji - deväť rokov je to môj sen a dúfam, že sa mi splní.
Ale čo potom? Celá moja rodina do mňa hustí, nech idem na manažment, za lekárku alebo magistru.
A nikoho nezaujíma môj názor. Jasné, že chcem ísť na vysokú školu a dúfam, že sa tam dostanem. Radšej by som ale išla na niečo mierumilovnejšie, čo ma naozaj baví - literatúra, jazyk, prekladateľstvo.
Možno vám teraz prídem ako úplna fanatička, ale všetko čo chcem je malé kníhkupectvo, kde by som mohla pokojne prekladať, písať. V písaní si vôbec neverím, ale je to to, čo ma robí šťastnou.
Nanešťastie nikto to neakceptuje.
Jednoducho sa ale svojho sna nevzdám. Pôjdem si za ním a aj keď sa mi možno nesplní, nikdy sa nevzdám tej myšlienky.