Krása starých kníh

31. january 2014 at 22:50 | Luccc |  Moje posraté pocity
Poznáte ten pocit, keď čítate knihu, ktorá bola napísaná pred niekoľko desiatkami rokov? Jednoducho čítate... čítate tie krásne slová na papieri a zrazu sa vám pred očami objaví obraz človeka, skloneného nad kopou papierov s brkom v ruke, ako ich presne tak, ako ich vy čítate on píše atramentom. Rukopis. Originál. Jeden a jedinečný výtvor pána slov. Tvorí, vymýšľa, píše. Priamo v tom istom momente, ako to vy čítate. Slová k nemu prichádzajú a on ich chce hneď zvečniť. Ten moment je taký jedinečný a čarovný. Niečo máte s autorom, ktorý je dávno po smrti spoločné. Slová. Je mŕtvy, no vďaka jeho slovám bude žiť večne.
 

Násilie na ženách - ľudskosť a svedomie

12. january 2014 at 17:19 | Luccc |  Zážitky
Hneď na začiatok chcem povedať, že môj článok sa možno naozaj nezaujíma o TT, no aspoň okrajovo sa jej dotýka.
Nemala som v úmysle písať na TT alebo celkovo, neplánovala som žiaden článok. No teraz si naozaj nemôžem pomôcť. Mám naozaj hrozne veľa práce a nemyslím si, že mám toľko času nech ním môžem plytvať, no obetujem ho.
Dnes som náhodou na Facebooku narazila na video. Povedala som si, že si ho len tak pustím, že za to nič nedám. A zostala som s otvorenými ústami.
V úžase, ohromená.
Ale nemyslite si, nie je to nič krásne či úžasné. Práve naopak.
Prosím, naozaj prosím, pozrite si toto video. Má necelé štyri minúty. Obetujte ich.


Kto nevidel, v skratke vysvetlím: *Celé je to hrané! Skrytá kamera. No nanešťastie nie vtipná.* Ide o to, že mladý muž napadne v parku ženu. Pravdepodobne priateľku. Ide o hádku, no je tam naznačená surovosť a fyzické násilie. Ťahá ju za sebou, drží ju, ubližuje jej, snaží sa ju zhodiť, násilne s ňou jedná.
Žena kričí, nech ju pustí, že ju má nechať,...
Začali, keď boli okolo ľudia.
Natočili 20 ľudí, ktorí prešli okolo.
Väčšina ľudí prešla. Obzreli sa, no nič nepovedali. Vôbec nič. Nechali to tak a pokračovali ďalej.
Celkovo zasiahli štyria ľudia. Štyria z dvadsať.
Dvaja upozornili, že ju má nechať a dvaja (boli spolu) mladí chalani ho od nej odtiahli a mám pocit, že sa do neho išli pustiť. To chválim. Mnoho dospelých mužov nezasiahlo. Ženy nič nepovedali.
Je toto naozaj ľudskosť?
Je toto o tom, byť človekom? Zoberte si to takto. Zareagovali štyria ľudia z dvadsať pri nahranom ubližovaní žene. Každá štvrtá žena sa stane obeťou týrania (teraz sa nezameriavam na ľudí, čo ubližujú, ale na ľudí, čo proti tomu nič neurobia). A takmer nikto jej nepomôže.
Čo keby to bolo naozaj? Čo keby to bolo naozaj a ten muž by žene naozaj ublížil? Zbil ju? Znásilnil? Či zabil?
Verte, takýchto psychopatov je na tomto svete dosť.
Teraz prichádza čas, keď sa musím spýtať, čo by ste urobili VY.
Ja úprimne neviem. Ale akú šancu by malo štrnásťročné dievča proti dospelému mužovi? No... myslím, že by som aspoň naňho skríkla. Niekoho zavolala. Iného okoloidúceho či políciu.
Ale som si istá, že by som to nenechala tak.
Ľudské bytosti (ak sa tak ešte môžeme nazývať). My sme tí, čo dostali rozum. Nie zvieratá. My. Tak by sme to mali využívať. Človek, ktorý ublíži žene by mal trpieť sám o sebe. Nie je to choré?
Alebo sa z nás už vytratil všetok cit? Ozajstná ľudskosť? Sme ako stroje? Každý človek je iný, no každý jeden by mal mať vbudovaný nejaký ten pud, ktorý by toto nedovolil.
Alebo je ľudská psychika na tom až tak zle?
Takže... prosím, ak raz niekedy niečo podobné uvidíte a rozhodnete sa, že nezasiahnete... opýtajte sa samých seba, ako dlho vás bude trápiť svedomie, ak budete vedieť, že ste nič neurobili a tomu človeku sa niečo naozaj stalo. A mohli ste napríklad zachrániť ľudský život.

Christmas Fairy

10. january 2014 at 16:27 | Luccc |  My little stories
Konečne som sa rozhodla s vami podeliť o vianočný príbeh, čo som písala do súťaže na blogu http://onedirection-ff.blog.cz pod pseudonymom. Skončila som na krásnom šiestom mieste, čomu ešte stále neverím. So... enjoy ;)

***
Chlapec sa strhol zo sna s neprekonateľným pocitom, že ho niekto sleduje. Viete, poznáte to. Zrazu sa zobudíte a myslíte si, že sa na vás niekto pozerá, no nik tam nie je. Izba je prázdna a vy môžete zase pokojne upadnúť do ríše snov.
Keď však chlapec - mladý muž - rozlepil oči a následne ich prižmúril, nech si jeho oči zvyknú na tmu, zbadal jasnú ženskú siluetu na konci jeho postele.
Vyľakane sa odtiahol, načo sa ozval slabý chichot. Niall sa hneď natiahol a stlačil vypínač na nočnej lampe, ktorá stála na nočnom stolíku hneď vedľa jeho postele. Keď si jeho oči navykli na ostré svetlo, konečne ju uvidel.
Mladá žena odetá v krátkych červených šatách s bohatou sukňou, pod prsiami previazanými bielou stuhou. Na nohách natiahnuté červeno-zelené pásikavé nadkolienky a jednoduché čierne sandále. Pri pohľade na jej tvár sa mu takmer zatočila hlava - veľké modré oči, drobný noštek a plné pery. Tvár orámovaná blond lokňami, dopadajúcimi na jej odhalené plecia.
Vskutku vyzerala ako víla.
"Kto si... ako si sa sem dostala?!" Znovu začul ten smiech podobný cingotu tisícok zvončekov.
"To je zložité. Ale musím povedať, že ťa naozaj rada zase vidím," povedalo záhadné dievča.
"Zase? Kto si?" chlapec zopakoval otázku.
"Fairy, predsa. Nerob sa, že si nespomínaš. Síce si bol krpec, ale na mňa sa nedá zabudnúť. Vyrástol si, ako vidím. Už si mladý muž, ale obliečky máš stále tie isté!" Niallove líca sa zafarbili doružova pri spomenutí jeho obliečok a červenými autíčkami.
"Mám ich rád! A naozaj neviem, kto si." Pritiahol si paplón pod bradu.
"Fairy, Fay. Bola som tu naposledy, keď si mal šesť rokov. Ako si len mohol zabudnúť?" V jej hlase bolo počuť čisté sklamanie a smútok.
"Fay? TÁ Fay? Vianočná víla? Veď si len môj sen z detstva! A stále vyzeráš rovnako," poznamenal. Fay sa postavila a s neuveriteľnou ľahkosťou sa zatočila na mieste.
"Myslíš? To je čaro vianočných víl. Nestarneme. Okrem iného. Ale vieš čo mám najradšej? Toto." S úsmevom kývla rukou. Z končekov jej prstov ako keby vytrysklo pár iskričiek - nie iskričiek, snehových vločiek!
"Ako... ako si to urobila?" "Jednoducho. Je to ľahké. Len musíš kývnuť rukou a to samo. Ale občas sa všeličo pokazí, vieš? Minule som napríklad vyčarovala rozpustené vločky - vodu, chápeš? To bola pohroma. Pekne som sa strápnila. Bolo to-"
"Si neskutočne ukecaná, vieš o tom?"
"Samozrejme, všetky víly sú ukecané. Mal by si niekedy počuť letné víly! Hrôza! Ani sa k slovu nedostaneš, ako rýchlo rozprávajú..."
"Áno, áno, presne o tomto hovorím. Nepustíš ma k slovu, čo? Prečo tu vlastne si?" Niall si so smiechom prehrabol vlasy a Fay si k nemu prisadla na posteľ.
"Ak si teda spomínaš... Bola som tu pred pár rokmi. Mal si šesť a bál si sa, že ti Ježiško neprinesie žiadny darček, lebo si neposlúchal. Tak som ťa prišla utešiť. To robím, utešujem deti pred Vianocami. V tú noc sme sa celú prerozprávali. Visel si na každom mojom slove, keď som ti rozprávala príbehy. Smial si sa, keď som ti povedala, že Ježiško nie je skutočný, že sme len my, víly. A bol si smutný, keď som ti povedala, že musím odísť," povedala Fay tichým hlasom s úsmevom na perách.
"Spomínam si. Len som to bral ako sen. Takže si naozaj tu? Prečo?"
"To by si mi mal povedať ty, nemyslíš?" Položila svoju ruku na tú jeho a povzbudzujúco mu ju stisla.
"Vieš... no... Zajtra sú Vianoce a bojím sa, že som sa príliš zmenil na to, aký som bol predtým. Greg už s nami nebude a budem len s rodičmi. Čo ak... čo ak sa im nepáči, aký som teraz?" Pozrel na vílu s očami plnými strachu.
"Cnie sa mi. Chýba mi ten malý Nialler, u ktorého som bola už tak dávno. Bol dieťa, hravé. Ty to už nie si, máš pravdu. Už je z teba muž, no nemusíš sa báť, že by sa niečo zmenilo. Tvoja rodina ťa miluje takého, aký si. A ja tiež. Zmenil si sa, no len k lepšiemu. A ako vidím aj tvoje vlasy sa zmenili," zasmiala sa a prehrabla mu krátke vlasy prefarbené na blond.
"Nemusíš sa báť, si úžasný. Ale myslím, že je už čas, aby som išla."
"U-už? Veď si tu bola len krátko. Zostaň ešte..."
"So mnou plynie čas inak, Niall. Je čas ísť znovu spať. Poď, uložím ťa tak, ako pred pár rokmi," povedala. Počkala, kým sa Niall uloží a znovu prikryje.
Zhasla lampu a ponorila izbu do tmy. Chytila jeho hlavu so dlaní a jemne ho pobozkala na čelo.
"Zbohom, Niall." Niallov hneď začali oťažievať viečka. Po pár sekundách sa znova ocitol v ríši snov.
*** Zobudil sa ráno, keď mu lúče svetla prenikajúce cez okno do izby svietili priamo do tváre. Zmätene sa poobzeral okolo seba, keď si náhle spomenul na jeho nočnú návštevu.
Nezostali po nej žiadne stopy, žiadne známky, že tam kedy bola. Okrem jednej.
Na jeho nočnom stolíku bola kôpka jemného čerstvého snehu.
 


Súčasná úroveň vzdelania, aneb kam toto speje

31. december 2013 at 15:05 | Luccc |  Kecy kecy kecy
V poslednom čase sa naozaj často zamýšľam, kam tento svet speje. Teraz nemyslím ľudskú ješitnosť, samoľúbosť, fotky na Instagrame alebo decká, ktoré sú tehotné v dvanástich. Aj keď to spolu možno súvisí.
Narážam na celkové vzdelanie a úroveň mladých ľudí na Slovensku či už vo svete.
Ako pomerne inteligentný človek človek s pomerne dobrými výsledkami v škole a vysokými ambíciami som to vnímala už aj predtým, no odkedy opravujem poviedky ako korektorka na blogu http://onedirection-ff.blog.cz, vnímam to o dosť viac.
Keď si pomyslím, ako sú na tom moji rovesníci či ľudia starší odo mňa, je to desivé.
Citujem zo stránky www.nucem.sk o Monitore 2013: "-očakávaná priemerná úspešnosť 50-60%".
Nie je to dosť málo?
Teraz sa však nechcem zameriavať na Monitor, ale na celkové a všeobecné vzdelanie. Respektíve na celkové vedomosti, prehľad.
Ľudia z môjho ročníku - 9. ročník základnej školy - sú, úprimne, dosť sprostí. Minulý rok som s najlepšou kamarátkou dostala možnosť (ako keby o to niekto stál) vypracovať dotazník na logické úlohy a dávali sme to v 7., 8. a 9. ročníku. Priemerná úspešnosť bola: 8.A: 57%, 8.B: 57% a 8.C: 74%.
Áčka je obyčajná, béčka je jazyková a céčka (my) sme "intelektovo nadaná".
Tie úlohy boli naozaj primitívne a zaráža ma, ako skončili. Naša trieda mala lepšie výsledky ako ostatné, ale aj tak sme skončili dosť zle. Bolo nás tam 13 a niektorí nás ťahali/stále ťahajú ku dnu.
V posledných dňoch bola tiež nejaká diskusia, ako zle dopadlo Slovensko na nejakých medzinárodných testoch či čo to bolo. Boli sme takmer posledný.
Ale... naozaj neviem, kam tento svet speje. Všetci kašlú na školu, nikomu sa nechce učiť. Všetci sa radšej zabávajú a nikto nemyslí na svoju budúcnosť. Tým narážam na môj prvý článok tu.
Nakoniec by som chcela povedať svoj zážitok, čo sa mi nedávno stalo a to je aj tak trochu dôvod, prečo toto píšem. Bola som na obede so spolužiakmi a s Katkou (BFF) sme sa začali baviť o Stephenovi Hawkingovi. Ostatní na nás pozerali ako na bláznov. Dve spolužiačky sa nás opýtali či je to herec a ďalší spolužiak vôbec nemal šajnu, kto to je.
Myslím, že 14/15 roční "nadaní" ľudia by mohli vedieť, kto je to. Respektíve poznať meno najslávnejšieho súčasného fyzika. Ževraj najväčšieho génia vôbec.

Kur*a!

23. december 2013 at 15:23 |  Moje posraté pocity
Viete, aký je to úžasný pocit? Viete? Dúfam, že nie. Dúfam, že som jediná, ktorá ho pozná. Naozaj. Ten pocit, keď vás sklame niekto, v koho naozaj veríte, kto má byť vaším vzorom nadosmrti a má byť ten, kto vám vždy pomôže. Rodič.
Bože, ani neviem, prečo toto všetko píšem. Ale som tak neskutočne vytočená, že si nemôžem pomôcť. Som v koncoch. Chce sa mi len plakať a plakať.
Včera večer išiel tato ku kamarátovi. Ževraj na pár minút. Išla som spať asi okolo pol dvanástej. Zobudila som sa okolo pol jednej. Dôvod? Tato prišiel domov. S hlukom. A ďalšími štyrmi ľuďmi. Išli dole do pivnice, kde máme zriadený "príjemné" miestečko. Vínna pivnica, posedenie, bar. Zapol hudbu. Naplno. To ma vlastne zobudilo. Vstala som, vyšla som z izby a zistila som, že sestra a mama sú hore z toho istého dôvodu. Zobudilo ich to. Chceli sme mu urobiť napriek, nech sa kurva uvedomí. Iným diaľkovým sme mu vypli zvuk. Znovu ho zapol. Vymazali sme mu playlist. Urobil si nový. Neustále zvyšoval hlasitosť. Počuli sme ho až na prvé poschodie, ako sa so svojimi kamarátmi smeje. Bolo mi z toho zle. Nakoniec si mama povedala, že keď sa chlapec chce hrať, budeme sa hrať. Pustila mu tam Mozarta. Smiali sme sa. Všetky tri. Teraz bol on ten, ktorý stišoval a my sme dávali hlasnejšie. Po chvíli ho to ale prestalo baviť a sám to vypol. Namiesto toho ale išli k bazénu. Všetci piati tam skočili naraz. Bolo to dobre počuť. Len tak mimochodom, všetci tam mali nad 45. Otec si pokazil iPhone, ktorý mal vo vrecku a Rolexky na ruke.
Ostatní neviem.
Nezaujíma ma to.
Mamina mu písala SMS, že toto už kurva prehnal.
Všetci boli mokrí, no rozhodli sa, že sa znovu pôjdu prejsť do pivnice. Mysleli sme, že bude kľud, tak sme si išli ľahnúť. Mamina si preniesla periny ku mne, že nebude v jednej posteli s ožranom.
Zaspávali sme, keď sa znovu pustila hudba.
To ma naozaj vytočilo. Mamina sa zobrala a v nočnej košeli išla do pivnice a nakričala na nich.
Vrátila sa s plačom. Zamkla dvere do pivnice a do bazéna, že má mokrý ísť iným východom a obchádzať celý dom, ak chce uteráky. Neprišiel.
Čakala som, čo sa stane potom. Povedala som si, že ak ešte niečo urobia, pôjdem tam. Že mi je jedno, či ma budú tí opilci považovať za nevychované decko, piču. Že tam jednoducho pôjdem.
Mamina plakala celú noc vedľa mňa, nemohla som zaspať. Okolo tretej mi zvonil mobil, ktorý zdvihla mamina. Ocko volal, že mu má prísť odomknúť dom. Že niekde stratil kľúče.
Keď mu išla otvoriť, cez trojo zatvorených dverí som počula, ako ON nakričal na maminu, že čo si to dovoľuje.
Niekto niekomu dal facku. Neviem, kto komu. Nechcem to vedieť.
Potom mamina prišla späť, ešte viac uplakaná. V noci nič nenaspala. Ja som spala 2 hodiny.
Ráno keď sa tato zobudil s poriadnou opicou, na nič si nespomína. Nevie, čo sa stalo. Ako sa dostal domov, kto tu bol, čo robil. Nič nevie.
Nevie, prečo mal na sebe ráno mokré oblečenie (jeden z tých úžasných ľudí je už v nemocnici so zápalom pľúc), nevie, ako sa dostal do postele. Nevie, prečo jeho žena s dcérami boli celú noc hore a kvôli nemu plakali. Nevie to. Nevie nič.
Ale najviac ma mrzí, že aj tak sa neospravedlnil. Jediné čo ráno skonštatoval bolo, že prečo je kurva otvorený najdrahší koňak za 5 000 €, ktorý doma máme. To je všetko. Žiadne pridrbané ospravedlnenie. Nič.
Ale prečo sa to stalo deň pred Vianocami? Keby sa to stalo inokedy, znášala by som to lepšie. Ale... ako sa mu mám zajtra pozrieť do očí a úprimne mu povedať, ako veľmi ho mám rada a podať mu do ruky darček, na ktorom som sa narobila ako úplná piča? Lebo ja to nedokážem.

Tu... (Chvíľka nostalgie)

18. december 2013 at 20:13 |  My little stories
Každý nejako začínal, že? Ja som svoju prvú FF uverejnila pred vyše rokom. Hrozne to letí. Je to moja prvá poriadna poviedka a na podnet Hádes som sa rozhodla ju zverejniť, nech si zaspomínam a nech sa pobavím. Vy so mnou, samozrejme.
Presne si pamätám, ako som ju písala. A keď sa zverejnila na OD-ff, stále som kontrolovala, koľko má hodnotení (uh, to robím stále).
Ale nebudem sa tu rozjímať, tu to je :P




Sedím a pozerám dole. Ako je to vysoko? Na tomto mieste som prežila najlepšie zážitky môjho života. Prežijem tu aj ten "najhorší"?
Jedine tu som sa cítila sama sebou.
Presne tu, na tomto mieste som viedla s Rosemary tie najvernejšie rozhovory.
Bola jediná, koho som sem kedy zobrala.
Presne tu sme sa smiali, tu sme plakali.
Tu mi povedala o tom, že má leukémiu. Práve teraz je v nemocnici a bojuje o svoj život. Nie som s ňou, lebo sa bojím, že by som to nezvládla.
Presne tu som ho videla prvý krát. Doteraz neviem, ako sa dostal na toto miesto, ale asi kedysi blúdil rovnako ako ja.
Presne tu ma prvý krát pobozkal.
Presne sem chodím, keď rozmýšľam o živote.
Všetci mi hovoria, že som na nič. A možno aj som.
Veď komu by sa páčilo červenovlasé dievča, ktoré je na dne, na nič nemá talent a každému je príťažou?
Povedal, že jemu sa páčim. Prečo to povedal? Zo súcitu?
Hneď po tom som zažila najkrajších pár dní svojho života.
Bol tu so mnou, milovala som ho.
Stále ho milujem, ale on mňa nie.
Prečo by sa potom ťahal s kadekým a zabudol na mňa?
Preto tu som. Lebo už nemám nikoho. Veľa z vás si povie, tí čo práve teraz toto čítate, že Rose ma potrebuje. Ja viem, ale nedokážem to.
Som nepotrebná.
Toľko krát mi povedal "milujem ťa". Načo sú ale tieto slová? Na vyjadrenie lásky? Asi nie, keď ich každý vypúšťa z úst ten tak.
Verila som mu. A toľko ma sklamal.
Všetci, ktorým sa do rúk dostane tento list, čo ma mali aspoň trochu radi, nesmúťte. Prosím.
Jednoducho už nič nemám.

Vaša Audrey...

Zabalila som list a pevne ho chytila do ruky. Nesmiem dovoliť, aby uletel. Kde to vlastne som? V lese. Je tu krásne, je jeseň, všetko je sfarbené do oranžova. Vstala som a podišla k okraju. Spod nôh sa mi skotúľalo dolu zopár kamienkov, a podali dolu... dolu do obrovskej pukliny v zemi, na tomto krásnom mieste. O tejto pukline sa vedelo, ale nikto sem nechodil. Nikoho to neočarilo tak, ako mňa. Pootočím sa a kameň položím na obrovský kameň, na ktorom som vždy sedávala. Vložila som ho do pukliny k skale, tak aby si ho niekto všimol, ale aby neuletel. Znovu som sa pozrela rovno dolu. Do tej temnoty. Čaká taká temnota aj mňa alebo bude aj niečo potom?
Zrazu som za sebou počula šuchot lístia a tichý smiech. Rýchlo som sa zvrtla.
"Vedel som, že tu budeš. Keď mi tvoja mama povedala, že nie si doma, vedel som to."
"Zbohom Zayn... " Urobila som krok vzad.
"Nie, čo to robíš!" Natiahol sa po mojej ruke, ale nezachytil ma.
Nepočula som už nič, len vzduch svištiaci okolo mňa. A posledné čo som videla? Hore v diaľke zdeseného Zayna.

*Zúfalá*

15. december 2013 at 13:07 |  Moje posraté pocity
Prečo je moja myseľ tak obmedzovaná? V poslednej dobe je môj skutočný život uzavretý medzi štyrmi stenami mojej izby alebo keď som s kamarátkami. To je iná téma, ale pointa je - celý môj život sa momentálne točí okolo kníh, filmov, seríálov a fictional characters.
Príbehy som začala písať ako FF na 1D ale už ich mám vážne plné zuby a táto téma ma dosť obmedzuje. Ale teraz mám tak či tak problém. Nech chcem napísať čokoľvek, hlavná postava je aj tak buď z nejakej knihy alebo jednoducho celebrita. Nedokážem sa odpútať od FF a aj keď sa to nezdá, každá jedna postava o ktorej píšem, má základ zo skutočnej alebo fiktívnej osoby. Nikdy nie niekto, koho by som si úple vymyslela a som z toho už úplne zúfalá.
Neviem, o čom písať. Nedokážem sa od toho odpútať.
Nemám inú inšpiráciu.
Nefunguje mi mozog.

weheartit.com

Eyes without a face - 6. DIEL

14. december 2013 at 16:50 |  Eyes without a face

River prudko zdvihla hlavu a prekvapilo ju, koho zbadala medzi dvermi. Ani v tých najpodivnejších snoch by ju nenapadlo, že uvidí Louisa. Ten sa na ňu tiež vyjavene pozeraj - ani on ju tu nečakal. Zavládlo trápne ticho, keď na seba bez slova hľadeli, no Louis sa konečne pohol a zavrel dvere, cez ktoré do chatky prúdil chladný vzduch. Vošiel dnu a vykoľajene zastal. Nevedel, čo má urobiť.
Bol v rozpakoch, zmätený, rovnako ako River.
Pohľad na zmorenú River ho však tak odzbrojil, že ho ani nenapadlo jej niečo vyčítať. Ona sa však stále bála. Bála sa toho, čo bude nasledovať. Bála sa, že na ňu Louis začne kričať, že sa znovu stane tým, kým bol.
Stala som sa svedkom toho, ako ľahko dokáže láska človeka zmeniť. Pri Louisovi som musela stráviť viac času ak opri ostatných. Bol tvrdý, mal silnú myseľ. Keďže som mala za všetky tie stáročia veľkú moc a čas pre mňa nehral rolu, pohrala som sa s ním.
Mohla som mu zmeniť nálady, pocity, no takto niekoho ovplyvňovať môže byť naozaj nebezpečné. Ľudia sú krehkí a často sa môžu zblázniť.
"Čo tu robíš?" hlas RIver bol tichý a roztrasený.
"To isté by som sa mohol opýtať aj ja teba," povedal úsečnejšie, ako chcel. Prehrabol si vlasy - presne tak, ako to River vždy zbožňovala. "Myslel som, že si s Piper."
"Bola som. Odišla," povedala krátko.
"Bola tu?" River odpovedala len krátkym kývnutím hlavy a odvrátením pohľadu. "Prečo? A prečo odišla?"
"Poz-pozvala som ju. Chcela som byť niekde, kde sa cítim dobre. Pomohlo mi to."
"Pri čom?"
"Aby som jej o nás povedala." River sa snažila hovoriť úplne bez emócií. Bolo to tak pre nich oboch lepšie.
"A... povedala si?"
"Vyriešil si to skôr, ako som stihla čo i len začať." Pousmiala sa a pritiahla si deku bližšie k telu.
"Nechcem byť zlý, ale ani nevieš, ako ma to potešilo." River sa na Louisa konečne pozrela. Až teraz si všimla, že je do nitky premočený. Z vlasov mu kvapkala voda a triasol sa.
"Louis, preboha, ty si sem išiel v tomto daždi? Zbláznil si sa?" vyskočila z postele a už bola pri ňom.
"Musíš si to vyzliecť, prechladneš!" Schytila zips na bunde a už ho vyzliekala. S jej pomocou sa Louis vyzliekol a zostal len v tričku a boxerkách.
"Si celý studený, poď." Chytila ho za ruku a viedla k posteli. Obaja si ľahli a zakryli sa množstvom diek.

Orion :3

13. december 2013 at 20:52 |  Moje posraté pocity

Ako môže niekto žiť bez hudby? :3

You are not alone (Nepíšte, keď máte depku)

13. december 2013 at 19:05 |  My little stories
Nedokážem to. Stojím, no kolená sa mi podlamujú. Kráčam a padám k zemi. V tejto neúprosnej pustatine, akou je táto púšť nemám šancu. Plazím sa, nemám silu vstať. Moje ústa prahnú po vode, aspoň po pár kvapkách. Bola som bez nej príliš dlho. Mám pocit, že badám krásnu oázu, no je to len fatamorgána či halucinácia a ja nemám síl ísť ďalej. Ležím a nechávam neúprosné slnko, nech ma oslepuje. Moja pokožka horí a som v jednom ohni. Som tu už príliš dlho na to, aby som bojovala. Tak som skončila tu. Sama medzi zrnkami piesku, ktoré vytvárajú nekonečné duny a pre mňa nekonečnú pascu. Nie je tu nikto, kto by vedel, čo sa so mnou stalo. Nikto, kto by vedel, ako zomriem. Môžem len dúfať, že to niekedy zistia. Som unavená a nevládzem už ani premýšľať. Slnko zo mňa vysáva zvyšky energie. Zatváram oči a nemám silu ich znova otvoriť. Čakám, kedy konečne príde môj koniec. Naposledy sa mi podarí ich otvoriť, len nech sa pozriem, kde zomriem. No namiesto pustatiny vidím osobu - muža. Muža s krásnymi krídlami zdobiacimi jeho chrbát a anjelskou tvárou. Jeho ostré črty sú zjemnené hebkými vlasmi, ktoré mu splývajú na plecia. Myslím, že je to len ďalšia halucinácia. Zavriem oči a čakám na svoj koniec, keď cítim na čele jemný dotyk pier.
"Neboj sa, už som tu s tebou. Poď, oslobodím ťa." Berie ma na ruky a ja pomaly zaspávam.

#Nepíšte, keď máte depku.

Where to go next